Vlčí život

72. časť Choroba

Na ďaľší deň...
Z pohladu Naomi:

,,Mala by si jej zavolať" prikývla som a zobrala do ruky mobil. V kontaktoch som hľadala Samanthyne číslo.

,,J-ja, nedokážem to" pustila som mobil, ktorý z buchotom padol na zem.

,,Urobím to ja?" iba som prikývla a sledovala Jacka, ako zdvíha mobil zo zeme.

,,Nadia s Michaleou príde o pol hodinu. Zvládneš to tu?" prikývla som a posadila sa na gauč.

,,Idem po Tobiasa a po ceste zavolám Samanthe" znova som prikývla a nohy si dala bližšie k telu. Počula som ako sa zabuchli vchodové dvere. Hlavu som si položila na nohy a zadržiavala slzy. Začala som o všetkom premýšľať. Ako to bude Jack zvládať sám? A čo Samantha a Tobias? Ako budú môcť žiť bezomňa? Ja som Vám to ešte nepovedala? Dosť často ma bolievala hlava a bolo mi nevoľno. Dnes ráno som bola u lekára. Robili mi rôzne vyšetrenia a nakoniec zistili, že mám nádor na mozgu. Spravil sa tam vtedy, keď som mala tú nehodu s tým lietadlom. Ale vtedy bol ešte nezhubný, takže som sa ničoho nemusela obávať. Až teraz. Sú dve možnosti, aby som prežila. Jednou z tých možností je operácia. Ale je príliš drahá a mi si ju nemôžeme dovoliť. A druhá možnosť sú lieky, ktoré niesú najlacnejšie a nemusia mi pomôcť. Môžu iba zastaviť a zmenšiť nádor, tak aby sa stal nezhubným. Ale to sa stať nemusí. Počula som ako sa domom rozoznel zvuk zvončeka. Postavila som sa z gauču a utrela si slzy. Pomalým krokom som prišla k dverám a otvorila ich. Hneď ako som uvidela maminu, som jej padla do náručia a nanovo sa rozplakala.

---

,,Neboj sa zlatíčko, všetko bude dobré" snažila sa ma upokojiť mamina, zatiaľ čo ma hladila po ruke.

,,Nič nebude dobré. Všetko je zlé, všetko sa kazí!" rozhodila som rukami a hlavu si položila na maminine kolená.

,,Dida o tom vie?"

,,Nie! Nechcem, aby o tom vedela. Nepotrebuje to vedieť" mamina zostala šokovaná tým, čo som povedala.

,,Stalo sa medzi Vami niečo?"

,,Nazvala ma štetkou" mamina vyvalila oči a nechápala tomu, čo som povedala.

,,Tu máš, pomôže ti" ďakovne som sa usmiala na Nadiu, ktorá mi priniesla čaj.

,,Viem, že to teraz nechceš riešiť, ale bezdvôvodne niekoho takto nazvať? To sa mi na ňu nepodobá. Veď sa poznáte od malička. Dokonca ste spolu aj vyrastali a toto je jej vďačnosť?!" iba som mykla plecom a spozornela, keď som počula ako zastavilo auto. Zrazu sa otvorili dvere a dovnútra utekal Tobias, ktorý sa za mňa schoval, čo som nepochopila.

,,Čo sa stalo?"

,,Jéé, ahoj babka. Nedovoľte, aby mi ocino niečo spravil" zvráštila som obočie a posadila si Tobiasa na kolená. Dnu vošiel nahnevaný Jack.

,,No len sa pochváľ, čo si urobil" svoj pohľad som presunula s Jacka na Tobiasa.

,,Pobil som sa s jedným chalanom"

,,Prečo? Niečo som ti o tom bití povedala!" výhražne som zdvihla ukazovák.

,,Ale teraz som v tom bol nevinne. Obraňoval som si jedno dievča"

,,Ty si sa do nej zaľúbil, že?" Tobias iba sklonil hlavu.

,,Riaditeľka si nás predvolala v pondelok do školy" Jack hodil na stôl nejakú obálku. Iba som nad tým pokrútila hlavou a pozrela na Tobiasa.

,,Povedz mi, ako sa to stalo a od začiatku"

,,Bol som s Jaxonom na chodbe a zrazu som videl, ako Max, to je ten chalan s ktorým som sa pobil. Zhodil jednej babe učebnice z ruky a strčil do nej. Ona spadla na zem a on do nej kopol. Tak som sa rozbehol za ním a pobil som sa s ním"

,,Ty si si ju len bránil, na tom nieje nič zlé"

,,No ale potom tam prišla riaditeľka a povedala, že musíte prísť do školy" Jack si len povzdychol a čupol si k Tobiasovi.

,,Hneváte sa?" pozrela som sa na Jack, ktorému na tvári behal úsmev.

,,Obraňoval si si dievča, to z teba robí hrdinu" Tobias zdvihol hlavu a doširoka sa usmial. Objal Jacka a utekal do svojej izby.

,,Je ti lepšie?" Jack položil ruky na moje stehná a jemne ma hladil.

,,Som trochu unavená" Jack sa usmial a zobral ma na ruky.

,,Odnesiem ju do izby a vrátim sa" mamina s Nadiou prikývli a Jack kráčal somnou na rukách hore do izby. Jemne kopol do dverí, ktoré sa otvorili a Jack vošiel dnu. Položil ma na posteľ a prikryl dekou.

,,Ostaneš tu chvíľu somnou? Pokým nezaspím?"

,,Samozrejme, princezná" pri tom pomenovaní som sa musela usmiať. Bolo to zlaté.

,,Čo sa usmievaš?" Jack si ľahol pri mňa a svoju ruku obmotal okolo môjho pása.

,,Bolo to zlaté"

,,Myslíš princezná?" prikývla som a zatvorila oči.

,,Navždy budeš moja princezná" vlepil mi bozk na líce a potom som sa ponorila do ríše snov.

Z pohladu Jacka:

Očkom som sa pozrel na Naomi, ktorá zaspala. Bola taká roztomilá. Pomaly a hlavne potichu som sa postavil z postele a dal Naomi bozk na líce. Kebyže môžem, držím ju v náručí a zniesol by som jej aj modré z neba. Ale začínam si uvedomovať, že budeme musieť niečo vymyslieť, čo sa týka Naomi a jej choroby. Nechcem, aby mi Naomi niekto tam Hore vzal. Potrebujem ju a nie len ja, ale aj Samantha a Tobias. Zišiel som dole do obývačky a posadil sa na gauč.

,,Od kedy to vieš?" opýtala sa ma Michaela.

,,Dnes ráno, ako som bol s ňou v nemocnici" videl som na nej, že jej po tvári tečú slzy.

,,Nechcem prísť o sestru. Aj keď sme sa hádali a hovorili si, že sa nenávidíme. Mám ju rada a nechcem, aby zomrela" povedala Nadia a rozplakala sa. Podišiel som k nej a pevne ju objal.

,,A čo operácia?" pýtala sa Michaela, ktorej tiekly slzy ako vodopád.

,,Je príliš drahá a nemôžeme si ju dovoliť" povedal som a stále držal Nadiu v objatí.