Vlčí život

91. časť Zubár

Z pohladu Naomi:

,,Tobias, okamžite poď dole!" kričala som na neho aj keď márne.

,,Nie! Ja tam nepôjdem!" a teraz pretiekol pohár mojej trpezlivosti!

,,Láska?" snažila som sa byť milá a vedela som, že to zaberie.

,,Čo potrebuješ?" Jack prišiel na chodbu s mobilom v ruke. Určite zase niečo rieši ohľadom svadby.

,,Buď taký dobrý, odlož mobil a povec svojmu synovi nech okamžite napochoduje do auta!"  trochu som zvýšila hlas a rozhadzovala som rukami.

,,A kam sa chystáte, keď nechce výjsť z izby?" obula som si tenisky a z poličky som si zobrala kľúče od auta.

,,K zubárovi a Tobias má námietky" Jack sa len zasmial a išiel hore do izby, predpokladám za Tobiasom. Ja som otvorila dvere a kráčala k autu, keďže som už nemala nervy. Odomkla som auto a nastúpila som si. Ako keby nestačil včerajší incident so Samanthou. Tá je teraz zavretá v izbe a trucuje. Mojim telom myklo, keď sa otvorili dvere na aute. Pozrela som sa dozadu, kde sedel vysmiaty Tobias.

,,Môžme ísť" Tobias sa usmial a zapol si pás.

,,A-a-ale ako to? Čo ti povedal ocko?" snažila som sa zo seba dostať nejakú normálnu vetu, pretože som to nechápala.

,,Ocko mi sľúbil, že ak pôjdem k zubárovi tak ma zoberie do obchodu a niečo mi kúpi" sama pre seba som sa zasmiala a naštartovala auto. Pridala som na plyne a mierila k zubárovi.

Z pohladu Samanthy:

Momentálne ležím na posteli, zavretá vo svojej izbe a trucujem. Ako iste viete, včera sme s Jessie skončili na polícií. Nič vážne sa tam neudialo, pretože na nás nič nemali. Samozrejme volali rodičom, ktorý po nás prišli. Keby ste videli pohľad môjho otca, keď prišiel. Začal sa tam hádať s policajtom, že podľa zákona máme nárok byť vonku do jedenástej. Ale policajt si stál za svojim a chcel nás prepustiť až ráno. Zabudla som Vám povedať, že Jessie-ina mama je právnička. Povedala policajtovi, že sa stretnú na súde a on si to hneď rozmyslel a pustil nás. Cestou domov som si vymýšľala vhodnú výhovorku, ale aj tak ma žiadna nenapadla. Keď sme prišli domov, rodičia sa ma len pýtali, kde sme boli a jednoducho som im odpovedala, že sme sa boli prejsť. Ďalej to neriešili a nechali to tak. Z mojich myšlienok ma vytrhol zvuk klopania na dvere.

,,Ďalej" povedala som a posadila sa na posteľ. Dvere sa otvorili a dnu vošla Nadia. Mám pocit, že ona je jediná v dome, kto mi rozumie.

,,Chcela som sa s tebou porozprávať" prikývla som a pobúchala miesto vedľa mňa. Nadia sa milo usmiala a posadila sa vedľa mňa.

,,Poznáš dievča s menom Jazzy? Vraj chodí do tvojej triedy" na chvíľu som sa zamyslela a potom mi to došlo.

,,Myslím, že áno. Jazzy Malette?" Nadia prikývla.

,,Je skôr tichá. V triede sa už s nikým nerozpráva. Len si stále niečo kreslí do zošita" mykla som ramenom. To dievča sa nedá pochopiť. Keď som sa jej včera pozdravila, sa na mňa ani nepozrela. Hovorí sa po škole, že zažila nejakú traumu, alebo jej niekto ublížil.