Vlčí život

29. časť Pád lietadla

O týždeň neskôr...

Z pohladu Samanthy:

,,Sam máš všetko zbalené?" kričala na mňa maminka z izby. Postavila som sa z gauču a vybehla som za ňou po schodoch do izby.

,,Áno. To už vážne musíme ísť domov?" pozrela som sa zo smutným výrazom na maminku a ona len pokrútila hlavou.

,,Musíme, veď sme tu boli dlho. A vymeškala si týždeň škôlky. Veď sa sem ešte vrátime" maminka sa na mňa usmiala a zobrala tašky z izby von. Hlasno som si povzdychla a vyšla som z izby von a zavrela som za sebou dvere. Zišla som dole po schodoch a vošla som do obývačky, kde sedela Nadia.

,,Tak ako, tešíš sa domov?" pozrela som sa na Nadiu a mykla som s plecom. Hlasno si povzdychla a vzala ma do náručia.

,,Vieš, keď ja som bola v tvojom veku, tak som tu vyrastala. Myslela som si, že tu ostaneme a nikam sa nepresťahujeme, ale raz sme sa museli odsťahovať. Ja som sa sťahovať nechcela, pretože som tu mala kamarátky a bála som sa, že si nové nenájdem, ale mýlila som sa. Keď sme odtiaľto odchádzali, vždy som verila, že sa sem raz určite vrátim a tak sa aj stalo. Dostala som ponuku tu doštudovať a tak som neváhala a spolu s babkou sme sa sem presťahovali. A bývame tu až do teraz a nič sa nezmenilo. Tak sa neboj, určite sa sem ešte vrátite" Nadia sa namňa usmiala. Chcela som niečo povedať, ale maminke začal zvoniť mobil.

,,Mamíííí, zvoní ti mobil. Volá ti niaký Jack" kričala som na maminku, ktorá bola vonku s babkou.

,,Sam, zdvihni to a spýtaj sa čo chce!" zobrala som mobil do ruky a zdvihla som to.

,,Kto tam je?"

,,To som ja Jack, Samantha to si ty?" ten hlas mi bol známy, ale nevedela som si spomenúť odkiaľ ho poznám. A v tom mi to došlo, veď to je ocko.

,,Ocko si to ty?" počula som ako sa v telefóne jemne zasmial.

,,Sam, kde je maminka?"

,,Je vonku na záhrade aj s babkou, prečo sa pýtaš?"

,,Mohla by si mu ju dať? Chcel som sa s ňou dohodnúť ohľadom teba, kedy a ako by sme sa stretávali" pri poslednom slove som sa mierne usmiala, postavila som sa z gauču a namierila si to von na záhradu. Otvorila som dvere a hľadala som maminku. Videla som ju ako sedí s babkou pri bazéne. Rozbehla som sa za ňou.

,,Mamí, chce ťa ocko" prišla som k nej a sadla som si k nim.

Z pohladu Naomi:

,,A čo ty a Kristian? Bude svadba?"

,,Mami! Neviem, možno áno, ale neviem či si ho chcem vziať" sklonila som hlavu a pozerala som sa na svoj odraz v bazéne. Nikdy som o tomto nepremýšlala. Keď som bola malá, tak som rozmýšlala či sa v dospelosti vydám, vždy som si hovorila, že to je zbytočné, že sa ľudia po čase rozvedú. Ale teraz, mám Kristiana a kebyže ma požiada tak mu poviem áno.

,,Ako to myslíš, že nevieš či si ho chceš vziať?" pozrela som sa na ňu a jemne som mykla plecom.

,,Kristiana milujem, ale je tu ešte..." nestihla som dopovedať vetu, pretože mi do reči skočila Samantha.

,,Mamí, chce ťa ocko" Samantha prišla k nám a dala mi mobil do ruky. Až teraz som si uvedomila, že mu povedala ocko.

,,Potrebuješ niečo?" postavila som sa na nohy a prechádzala som sa po záhrade.

,,Chcel som sa ťa len opýtať, kedy prídeš domov a kedy by som sa mohol stretávať so Sam. Vieš, aby nenastali komplikácie"

,,Dnes večer nám letí lietadlo, takže zajtra poobede by si mohol prísť, ak by si chcel"