Vlčí život

7. časť Prebudenie

Túto časť venujem Nele273

Z pohladu Didi:

Po ceste do nemocnice sa nič neudialo. Lekár napojil Naomi nejaké hadičky do ruky a stále ju pozoroval. Od toho momentu ako sa namňa pozrela sa viac neprebrala. Teraz sedím v nemocnici na lavičke, pretože Naomi operujú. Sú tam pomerne dosť dlho a zaťiaľ z tade nikto nevyšiel. Ale zrazu vychádzali všetci naraz.

,,Slečna Monroe?"

,,Áno to som ja. Tak čo je s ňou?"

,,Slečna Loveheart stratila veľa krvi"

,,Čože? Čo to znamená?"

,,Guľka, ktorá ju zasiahla do hlavy spôsobila silný otras mozgu a pri páde si zlomila tri rebrá" lekár si povzdychol a čakal pokým dostanem do seba všetky informácie, ktoré teraz povedal.

,,A čo prežije to?" snažila som sa zadržať slzy ale nešlo to

,,Dávame jej malé šance na život. Teraz ju držíme v umelom spánku" už som to nevydržala a rozplakala som sa.

,,Môžem ísť za ňou?"

,,Samozrejme" lekár mi ukázal na dvere kde bolo napísané ÁRO hneď som cítila ako sa mi zastavilo strdce. Pomaly som chytila kľučku a potiahla za ňu. Hneď mi padol zrak na jej telo. Všade okolo nej boli prístroje, ktoré mala napojené na tele. Prišla som bližšie k nej a sadla som si na stoličku, ktorá bola pri posteli. Chytila som jej ruky a modlila som sa aby sa prebrala.

O mesiac neskôr

Z pohladu Didi:

Ubehol mesiac od toho ako sme našli Naomi. Ešte stále sa neprebrala ale už dva krát jej zlyhalo srdce. Lekári to už chceli vzdať ale naštastie to nevzdali. Ja pevne verím v to, že sa preberie. Každý deň sa modlím aby sa prebrala ale zatiaľ z toho nič nieje. Tábor sa už skončil a ja od vtedy nič iné nerobím len som stále pri Naomi. Hneď ako sa to dozvedela jej mamina tak skolabovala. Bola tu pri nej, keď jej prvý krát zlyhalo srdce. Nemohla som už ďalej a tak som ju poslala k jej rodičom a Nadiu tiež. Tá sa od vtedy ako sa to dozvedela celá zmenila. Bola tu pri nej každý deň a dokonca som ju počula ako sa k nej prihovára. Teraz sedím pri Naomi a čakám, že sa preberie. Vonku už začína byť poriadna zima, keďže sa blížia Vianoce. Ani nie za dva mesiace a sú tu. Želám si len jedno aby sa Naomi prebrala. Zmeškala aj svoje sedemnáste narodeniny, ktoré mala osláviť pred týždňom. Postavila som sa z postele a podišla k oknu. Sadla som si na parapetu a pozerala sa na oblohu.

,,Prečo si ju tam nehávaš? Prečo ju nechceš poslať naspäť na zem? Prečo?" pozerala som sa na oblohu a prihovárala som sa Lukovi. Zrazu som pocítila na mojom krku studený vánok, otočila som sa ale nič tam nebolo. Otočila som sa naspäť k oknu a mala som pocit, že sa namňa niekto pozerá. Ale veď to nieje možne, veď som tu len ja a Naomi, lepšie povedané jej telo. Pokrútila som nad tým hlavou a postavila som sa z parapety. Zrak mi padol na Naomi. Veď ona žije, je nažive.

,,Naomi? Si to ty? Alebo sa mi to zdá" pošúchala som si oči prstami a pozrela som sa ešte raz na Naomi.

,,S-s-om t-o ja" snažila sa odpovedať, hneď som pribehlak nej a začala som ju obýmať.

,,Toto mi už nikdy nerob" pozrela som sa na ňu a hneď som sa rozplakala.

,,Prep-áč" usmiala som sa na ňu a hneď som vybehla z izby a očami som hľadala sestričku.

,,Sestra, prebrala sa!" kričala som na chodbu a dúfala, že ma niekto bude počuť. V ďiaľke som videla ako ide sestrička.

,,Čože? Prebrala sa? Tak to je zázrak, idem po doktora. Vy ostante s pacientkou aby nám zase neodišla. Kývla som s hlavou na náznak súhlasu a vykročila som do izby, kde ležala Naomi.

,,Čo, čo sa stalo? Kde to som a prečo mám na sebe tieto hadičky?"

,,Si v nemocnici. Zasiahli ťa dve guľky, keď sme boli v tábore na tej prechádzke k tej rieke. Ty si nič nepamätáš?" utrela som si slzy a pozrela som sa jej do očí.

,,Pamätám si iba to, že som bola v lese a hľadala som tu rieku alebo jazero či čo to bolo. A potom už nič"

,,Máš silný otras mozgu a tri zlomené rebrá"

,,Ja som ho videla"

,,Čože? Koho si videla?"

,,Luka" povzdychla si a sklonila hlavu dole

,,Čo veď on je mŕtvy. Ako si ho mohla vidieť?"

,,Ja neviem. Ale videla som ho. Vtedy ako som odpadla tak som sa zobudila na nejakej lúke. A bol tam on" Naomi si povzdychla a pozrela sa namňa, kývla som z hlavou aby pokračovala.

,,Rozprávali sme sa asi o všetkom. Povedal mi všetko o sebe a čo zažil, keď bol v mojom veku. Tiež bol vlk ako sme mi. Zomrel kvôli tomu aby zachránil môj život"

,,Čože veď to nedáva vôbec zmysel"

,,Keby nezomrel on tak zomriem ja. Je to tak, že jeden v rodine odíde a druhý príde" ako som dopovedala vetu tak vošiel do izby lekár aj zo sestričkami. Začali ma kontrolovať ako malé decko. Potom sa ma začal vypytovať blbosti okolo toho ako sa mi to stalo. Samozrejme, že som to ja a ja mám takú tvrdohlavú povahu som na neho vybuchla. Už som to ďalej nemohla vydržat, stále mi kládol také debilné otázky, že som to nevydržala. Lekár si o mne pomyslel či niesom náhodou nejaký psichopatycký prípad a radšej mi nasadil lieky. Už sa nemôžem dočkať keď prídem domov aspoň tam budem mať pokoj.

Tak čo nato hovoríte? Dúfam, že sa páčila snažila som sa ju tak nejak upraviť a radšej som ju už prebrala inak by som to asi neprežila ja :D Ak chcete časť s venovaním stačí napísať koment.