Vlčí život

37. časť Spomínanie

Z pohladu Naomi:

Dida aj s tým malým dievčaťom odišli. Snažila som sa na ňu spomenúť, ale nikdy sa mi to nepodarilo. Pamätám si na to, ako mi Luke povedal, že si spomeniem, ale bojím sa toho, že si nespomeniem. Počula som ako niekto jemne zaklopal na dvere.

,,Ďalej" povedala som tichým hlasom a s ťažkosťami som sa posadila na posteli. Všade okolo mňa boli prístroje a na nohe som mala sádru. Hneď, ako som sa posadila som sa chytila za pravú stranu boku. Podľa toho, čo mi povedal lekár, mám zlomené rebrá a pravú nohu. Okrem toho som mala silný otras mozgu, čo môže za to, že si neviem na nikoho spomenúť. Do izby vošiel nejaký chalan. Mohol mať okolo, dvadsať rokov. Sadol si na stoličku pri mne a pozrel sa mi do očí. Hneď som si všimla jeho krásnych hnedých očí. Tie oči som už niekde videla. Cítila som ako mi chytil ruku a nežne ma po nej hladil. V tom mi niečo prebehlo pred očami.

,,Och prepáč, vôbec som ťa nevidela"... ,,To je vporiadku, tiež som si ťa nevšimol"... ,,Mimochodom ja som Naomi"... ,,Ja som Jack, teší ma"

Vôbec som nechápala tomu, čo to malo znamenať.

,,Naomi, si vporiadku?" jemne som prikývla s hlavou a pozrela sa na naše ruky. Cítila som ako sa mi do očí hrnú slzy, ale nevedela som prečo?

,,Môžeš mi povedať, ako sa voláš?" pozrela som sa zo strachom na neho. Videla som ako sa usmial.

,,Jack, ale ty si ma asi nepamätáš, že?" pokrútila som s hlavou na náznak nesúhlasu. Videla som ako mu klesol úsmev.

,,Povieš mi niečo..." nestihla som dopovedať vetu, pretože niekto zaklopal na dvere. Otvorili sa dvere a v nich stál lekár.

,,Už musím ísť. Zajtra, ťa prídem pozrieť" Jack mi pustil ruku a následne odišiel z izby. Nepochopila som prečo, veď je to len lekár. Pokrútila som nad tým hlavou a pozrela sa na lekára. Niekoho mi pripomínal, ale nevedela som si spomenúť.

,,Mám dobré správy" lekár sa posadil na stoličku, kde ešte pred chvíľou sedel, Jack.

,,Aké, to sú?" usmiala som sa a pozerala mu do očí. Boli niečim iné. Mal ich zeleno-hnedé.

,,Dnes poobede môžeš ísť domov, samozrejme ak nenastanú komplikácie" nevedela som, či sa mám tešiť, alebo nie. Nevedela som, čo ma doma čaká. Veď ja ani neviem, aký je dnes deň a asi to bude trápne, ale ja si nepamätám koľko mám rokov.

,,To je super" usmiala som sa a povzdychla si.

,,Tak o hodinu prídem po teba a môžeme ísť domov" vyvalila som na neho oči. Vôbec som nechápala tomu, čo povedal. Akoto, že príde po mňa a pôjdeme domov?

,,Prepáčte, ale mohli by ste mi to vysvetliť?"

,,Ty si ma nepamätáš?" pokrútila som hlavou a následne som ju sklonila.

,,Som tvoj priateľ, Kristian. Chodíme už spolu tri roky" videla som aký zostal pri poslednej vete nervózny. Perami som naznačila 'aha' a lahla som si naspäť do postele. Počula som ako buchli dvere od izby, čo znamenalo, že odišiel.

O hodinu...

Obliekla som si veci a pomaly sa postavila z postele. Zobrala som tašku do rúk a pomalým krokom som podišla k dverám, ktoré som otvorila a vyšla von na chodbu. Kráčala som k recepcii, kde už stál Kristian.

,,Mala si ma počkať na izbe a nenaťahovať sa" Kristian mi zobral tašku z rúk, chcel ma chytiť za ruku, ale ja som sa odtiahla. Pozrel sa na mňa nechápavým pohľadom, jemne som mykla s plecom a vyšla z nemocnice von. Prišli sme k autu a Kristian mi otvoril dvere. Nastúpila som si do auta a čakala pokým nastúpi aj on. Tašku dal na zadné sedadlo a nastúpil si.

,,Hneváš sa namňa?" pozrela som sa na Kristiana a pokrútila som s hlavou. Naštartoval auto a vyšli sme z areálu nemocnice. Pocítila som Kristianovu ruku na mojom stehne a jemne ma po ňom hladil. Neviem prečo, ale chytila som mu ruku. Videla som na ňom, ako si vydýchol. Oprela som si hlavu o operadlo a sledovala som okolie. Po chvíli auto zastavilo a Kristian vystúpil z auta a otvoril mi dvere. Chytila som Kristiana za ruku a spolu sme vošli dovnútra domu. Vyzula som sa na chodbe a všetko si obzerala. Spomínam si na nejaké spomienky, keď som bola menšia, ale aj keď sme tu už bývali sami.

,,Naomi" Dida ma objímala, snáď päť minút, samozrejme, že som jej objatie opätovala.

,,Konečne doma" povzdychla som si a chcela som ísť hore do izby, keď ma zastavila niekoho ruka. Otočila som sa a uvidela Samanthu. Letmo som sa na ňu usmiala.

,,Mami, kam ideš?" pri tom pomenovaní som sa cítila, divno. Nevedela som, čo jej mám povedať. Pozrela som sa na Didu a dúfala, že mi pomôže. Dida sa na mňa usmiala a zobrala si Samanthu na ruky. Pomaly som vyšla po schodoch hore do izby. Videla som ako Kristian stál pri okne a niečo držal v ruke. Jemne som zaklopala na dvere, hneď ako videl, že som v izbe schoval to do vrecka a usmial sa.

,,Už pôjdem, asi si unavená. Takže dobrú noc" Kristian chcel odísť preč z izby, keď som ho chytila za ruku, aby neodišiel. Nechápavo sa na mňa pozrel.

,,Neodchádzaj. Nechcem tu ostať sama" letmo som sa usmiala a sadla si na posteľ. Kristian zavrel dvere a sadol si vedľa mňa na posteľ.

,,Aj, keď si ťa nepamätám, určite si spomeniem" pobozkala som ho na pery a usmiala sa. Videla som, že ostal na chvíľu zmetený, ale nakoniec sa usmial. Podišla som ku skrini a vytiahla som si z tade nočnú košelu, ktorú som si následne obliekla. Cítila som ako ma Kristian pozoruje. Otočila som sa na neho a ľahla si do postele. Kristian si vyzliekol rifle a následne aj tričko. Nato, že je lekár má nádherne vypracované telo. Následne ostal len v boxeroch a ľahol si vedľa mňa do postele. Otočila som sa na bok a vydýchla si. Pocítila som ako si okolo mňa prehodil ruku a hladil ma po bruchu. Usmiala som sa sama pre seba a zavrela oči.

,,Dobrú noc" povedala som skôr, než som podľahla únave.

Z pohladu Jacka:

Chcel som jej to povedať, tak strašne chcel, ale vždy príde on a všetko pokazí. Vyšiel som z nemocnice von a nastúpil do auta. Vytiahol som si z vrecka krabičku a celú si ju obzrel. Pomaly som ju otvoril a zobral prsteň do rúk. Prečo? Prečo, vždy príde on a pokazí všetko čo sa dá? Kebyže nieje jeho, tak by som už dávno bol s Naomi. Milujem ju a viem, že aj ona mňa. Tak prečo vždy príde niekto a všetko skazí? Na tieto otázky si sám neviem odpovedať. Naštartoval som auto a vyšiel som z areálu nemocnice. Zastavil som pri lesnej ceste a vyšiel som z auta von. Potrebujem sa prevetrať, vybiť si nervy. Hnev vo mne silnel a ja som sa nedokázal ovládať. Premenil som sa vo vlka a bežal som nevedno kam. Neviem sa ovládať, musím utiecť.