Vlčí život

61. časť Sklamanie

O 2 mesiace..
Z pohladu Naomi:

,,Kristian, vážne mi nič nieje! Len som sa potkla to sa stáva" vzdychla som si a posadila sa na lavičku.

,,Nechcem, aby sa ti niečo stalo. A vonkoncom niečo nášmu malému" Kristian už po 69 krát rozprával k môjmu brušku.

,,Už ma poznáš dosť dlho na to, aby si zistil že som grambľavá" vyplazila som mu jazyk a letmo sa usmiala.

,,Mami, kedy už pôjdeme?" pribehla ku mne Samantha a posadila sa vedľa mňa.

,,Veď sme len pred chvíľkou prišli"

,,Ale ja chcem ísť k ockovi" videla som ako Samantha prosí pohľadom, za to Kristian mal na tvári nahnevaný pohľad.

,,Nikam nepôjdeš a už vôbec nie k nemu!" zase začal Kristian hovoriť Samanthe. Kedy sa už toto skončí? Za posledné dva mesiace som Jacka videla len raz. Nie, že by som nechcela, ale Kristian to nechce. Nechce aby som sa s ním stretávala, ale ja nechápem prečo. Veď Samantha je jeho dieťa a má právo ho vidieť. Počula som ako mi zapípal mobil. Zobrala som mobil do ruky a všimla som si, že mi prišla správa od Jacka. Sama pre seba som sa usmiala a otvorila správu.

Od Jacka: Naomi, musím sa s tebou porozprávať. Je to veľmi dôležité! Týka sa to Kristiana.

Pri poslednom slove som si nebola istá tým, čo mi chce povedať. Schovala som mobil naspäť do kabelky a postavila sa z lavičky.

,,Ideme?" Samanthe sa rozžiarili oči nadšením. Chytila ma za ruku a kráčali sme parkom domov.

,,Kto ti písal?"

,,Dida. Chcela by sa stretnúť" Kristian chápavo prikývol a chytil ma za ruku.

Počula som ako niekto zazvonil na zvonček. Presne som vedela kto to je. Podišla som k dverám a následne ich otvorila.

,,Ahoj" pozdravila som Jacka a rukou ukázala, aby vošiel dnu.

,,O čom si sa chcel rozprávať?" posadila som sa na sedačku a Jack oproti mne.

,,Vieš, ide o Kristiana. Samantha a ja si myslíme, že ťa podvádza" pri poslednom slove som mala pocit, ako by mi niekto vrazil nôž do srdca.

,,Č-čože? A-ako si na to prišiel?" Jack si povzdychol a chytil ma za ruky.

,,Najprv mi odpovedz na jednu otázku" nemo som prikývla a cítila ako sa mi do očí tlačia slzy.

,,To dieťa, čo nosíš pod svojim srdcom" na chvíľu sa odmlčal a potom pokračoval.

,,Je moje, však?" slzy mi začali stekať po tvári, jedna po druhej a nedali sa zastaviť. Iba som prikývla a hodila sa Jackovi do náručia. Začala som neskutočne plakať a nevedela som prestať.

,,Pšššt. Neplač, vedel som to. Vedel som, že je moje. Pamätáš si na ten deň?" prikývla som a silnejšie som stlačila Jacka.

,,A pamätáš, čo som ti povedal?" znova som iba prikývla a nebola schopná vysloviť, ani jednu hlásku.
,,Čo ak sa to stane?" spýtala som sa s obavami v hlase.
,,Neboj sa. Vždy budem pri tebe. To dieťa budem milovať, tak isto ako teba. Milujem ťa"

Z pohladu Jacka:

,,Chceš sa presvedčiť o tom?" na chvíľu sa odomňa odtiahla a prikývla. Vytiahol som si z vrecka mobil a vytočil som Kristianove číslo. Chvíľu to zvonilo a po chvíli dvihol.

,,Kto tam je?!" z telefónu bolo počuť, že je celý zadychčaný. Videl som na Naomi, že čo chvíľa jej prasknú nervy. Radšej som vypol hovor a vtiahol ju do svojho objatia. Po chvíli som cítil ako sa celá uvolnila a zaspala. Pomaly som sa postavil s Naomi na rukách a vyšiel hore po schodoch do izby. Jemne som kopol do dverí, ktoré sa otvorili. Položil som Naomi na posteľ a prikryl som ju dekou. Ľahol som si pri ňu a vlepil som jej bozk na líce.

Pocity? Možno som niekoho sklamala, ale možno niekoho potešila. Je na Vás, s kým chcete aby Naomi ostala? Píšte do komentu alebo do správy :3 PS: Ešte pár kapitol a koniec príbehu.