HEARTBEAT

Part 3.

Predom sa vám ospravedlňujem za škaredé slová, ktoré tam sú použité ! Príjemné čítanie :)

"Budíček !" prebudil ma prúd ľadovaj vody na telo. Ani neviem opísať ako som sa cítila. Naozaj nepríjemný pocit, ale prebudiť ma sa im nepodarilo.

"Mama nechaj ma spať !" skríkla som a ďalej sa snažila spať. Začula som smiech.

"Aká mama ?" opýtal sa ma nejaký muž a smiech sa stupňoval.

"Čože ?" prudko som otvorila oči. Aj napriek ostrému svetlu som si všimla mejakého chalana stojacého predomnou. Len sa zasmial. "Kde to som ? Kto ste ? A prečo som tu ?" zahŕňala som ich otázkami. "Kde mám rodinu ? Chcem byť s nimi a nie s vami !" zkríkla som rozzúrene. Hnev vo mne vrel a bolela ma strašne hlava, ale dalo sa to prežiť.

"Pokoj maličká ... "

"Pokoj ? Pokoj ? Povedz mi ako sa mám upokojiť, keď ani neviem kde to som, neviem kto si ty, neviem čo mi môžeš urobiť a už vôbec neviem prečo som tu, tak mi ..." nestihla som dopovedať, pretože mi skočil do reči.

"Tak za prvé ! Na mňa kričať nebudeš ! Vlastne na nikoho. A za druhé na zbytočné otázky neodpovedám."

"Zbytočné ? To nie sú zbytočné otázky, tak mi odpovedaj !" skríkla som.

"Na mňa kričať nebudeš !" skríkol a dal mi facku. Chcela som si chytiť líce, aby sa zmiernilo štípanie, ale ruky som mala priviazané k stoličke.

"Ty hajzel ! Povedz mi, ako môžeš udrieť dievča ?" hnev sa vo mne výril a žilami mi prúdil adrenalín. Mala som chuť ho vyprovokovať, ale niečo mi hovorilo aby som to nerobila, lebo dopadnem zle.

"Takto." odpovedal jednoducho a strelil mi ďalšiu facku. Teraz, ale na druhé líce a bolesť sa stupňovala. Slzy sa mi hrnuli do očí a nedali sa zastaviť. Bolesť bola príšerná.

"Tak na túto otázku odpovedať vieš ?" spýtala som sa drzo, Bolo mi naozaj jedno či mi dá ďalšiu facku.

"Ešte ti nestačilo ?" Popravde ? Rada ho provokujem a to sa s ním rozprávam dvadsať minúť.

"Môžeš mi odpovedať ?" trvala som na svojom.

"Si kde si. Ja som kto som. Prečo si tu ? Lebo som to chcel. Rodinu už nemáš. Máš smolu keď chceš byť s nimi. A máš pravdu nevieš čo Ti môžem urobiť, tak ma radješ neprovokuj. Je ti to jasné ?" skríkol až ma trošku potiahlo dozadu.

"A tak mi odpovedať normálne a čo myslíš tým, že už nemám rodinu ?"

"No vieš, my sme ich zabili." povedal to s najväčším kľudom v hlase.

"Čo- čo ste urobili ?" pustila som sa do hysterického plaču a nedalo sa to zastaviť.

Dobre ja viem, že som chcela újsť, pretože mi klamali, ale že by boli mŕtvy ? To nie ... Neverím .. chce ma len postrašiť, ale ja sa ho nebojím !

"Zabili sme ich." Bol až príliš kľudný.

"Neverím ti !" skríkla som. "Ty si vymýšľaš. Kto môže len tak zabiť nevinných ľudí ? A pri tom to hovoríš s takým kľudom akože nič." chcela som rozhadzovať rukami, ale nešlo to.

"Hovorím ti to snáď po stý krát. Nezvyšuj na mňa hlas !" skríkol.

Ale ja som ho silou, mocou chcela vyprovokovať. "Hovoríš mi to tretí krát." teraz som bola pokojná, hoci mi po lícach stekali slzy.

Snažil sa ignorovať moju narážku, no ja som videla ako zaťal zuby a ruky dal v päsť. "Na tvojom mieste by som nebol taký drzý a snažil by som sa predýchať fakt, že moji rodičia sú mŕtvy. Teda nie len rodičia, celá rodina." vysmieval sa mi do tváre.