HEARTBEAT

Part 25.

Ako ste si určite všimli časti už nie sú tak často ako bývali. Veľmi sa vám ospravedlňujem, ale nemám až toľko času aby som časti písala každý deň. Ale urobím to takto: Na konci každej časti napíšem koľko chcem 'vote' a komentárov na ďalšiu časť. Za prvé: Dávate mi ich málo. A za druhé: Získam viac času a podľa toho budem písať. BTW: Tak to bude aj zo story Rain makes everything better. Príjemné čítanie:) Túto časť by som chcela venovať: @PavlinaBelieber. Nenapísala si síce, ale za tie jej dlhé a krásne komentáre si venovačku zaslúži. Ďakujem ♥ ILYT ♥  

Zatvorila som oči a pomaly nevnímala. 

***

"Tarra ! Tarra !" začula som kričanie, ale nevšímala som si to. Chcela som spať ďalej. Ten sen bol krásny. Bola tam celá moja rodina, teda mama, otec a starká so starkým. Sedeli na lavičke pod obrovským stromom a usmievali sa na mňa. Vyzerali šťastne, akoby ich nič netrápilo, no v očiach sa im myhol strach.

Som v nebi ?- pomyslela som si a vydala sa k stromu. Mama sa postavila z lavičky a išla mi naproti. Keď sme boli pri sebe menej ako meter bez váhania ma vtiahla do objatie, ktoré som jej veľmi rada opätovala a z očí sa mi spustili slzy. Stále som sa objímala s mamou, keď som pocítila niečie telo, ako ma objíma zozadu. Natočila som tam hlavu a všimla si otca ako mu stekajú slzy po tvári a pri tom sa usmieva. Musela som sa usmiať.

Vidím ich po -dá sa povedať- necelých dvoch rokoch. Konečne zase cítim ich objatie. Po dvoch rokoch. Odtiahla som sa aj keď neochotne a so slzami v očiach sa na nich usmievala.

"A kde je Tom ?" opýtala som sa s úsmevom, že ich zase vidím a obzerala som sa okolo, no nikde som ho nevidela. Ich tváre zosmutneli. 

"Vieš Tarra, on sa sem nedostal," povedala mama a pri tom sa pozerala do zeme. Zmraštila som obočie. 

"Čože ?" vyhŕkla som. "Ako-ako že sa sem nedostal ?" Bola som v šoku. Nielenže vidím rodinu po naozaj dlhej dobe, ale ešte k tomu zistím, že sa sem Tom nedostal. Mám pocit, že sa zase zložím.

"No on stále žije ako ty, Tarra," povedala mama a chytila ma za ruku. 

"Čo-čože ?" zdvihla som ku nej zrak vyzerala  vystrašene. Prikývla a odstúpila o krok ďalej. "On-on žije ? Ako-ako, že to neviem ?" pozrela som sa do ich tvári. Vyzerali zničene. "Veď ho zabili," zavrčala som a mala som čo robiť aby som nevybuchla.Otec pokrútil hlavou.

"Nie !" zvýšil hlas, ale stále do držal. "Zabili iba nás, Tom stále žije," znížil hlasitosť hlasu na minimum a pozrel do zeme.

"Ale ako ?" 

"Zradil nás."

 

"Tarra !" začula som ten známy hlas a obraz predomnou sa začal strácať.

"Nie !"  zakričala som a zhlboka sa nadýchla. Okolo tela som mala obmotané ruky a na svojom ramene som cítila jeho dych. Vykašľala som vodu a pozrela na osobu vedľa- Justin. 

Dobre tak som nespomínala len na ten rozhovor ale aj na to, že na Justin zase zachránil. Spomenula som si aj na jeho slová: "Nedýchala si, zľakol som sa, že si to skúsila urobiť znovu."  

Bál sa o mňa. Nad týmto som sa usmiala a pri tom ako som bola zamyslená som do niekoho vrazila. Samozrejme omylom. Pozrela som na toho dotyčného a začala sa báť. Som tu síce len druhý deň, ale jeho poznám až veľmi dobre. Caleb- jeden z najhorších chalanov na tejto škole. Každý o ňom hovorí a taktiež sa ho každý bojí. Je to totiž hora svalov a nebojí sa zbiť ani dievča, takže sa mám čoho báť. 

"Ty !" zasyčal pri tom ako na mňa ukázal prstom. Prehĺtla som obrosvkú hrču v hrdle a pozrela do jeho tváre. Zľakla som sa toho zabíjackeho výrazu. Chytil ma za rameno a šmaril o skrinky. Zastavil sa mi dych a rázom na chodbe nikto nebol. 

Chrbtom som narazila na skrinku a tým sa mi vybil dych. Padla som na zem, učebnice mi vypadli z rúk pri tom ako som sa márne snažila nabrať dych, no nedarilo sa mi to. Snažila som sa postaviť, no chytil na za rameno a vytiahol na nohy. Konečne sa mi podaril nabrať dych, keď ma o to skrinku šmaril ešte raz a s omnoho väčšiou silou. Chytila som sa za hruď a padla tvárou rovno na zem zasyčala som pri páde a chcela sa zase nadýchnuť,a le nedalo sa. Doslova som lapala po dychu, ale moje telo vzduch prijať nechcelo. 

Kľakla som si na kolená a rukami sa podopierala zeme, keď som pocítila na mojom bruchu tlak a chrbtom tvrdo dopadla na podlahu. Pocítila som to znovu, ale na druhej strane a slzy sa mi začali tlačiť do očí. Konečne som sa nadýchla, keď som pocítila ďalší kopanec. Nemala som síl kričať, ani sa nijako brániť. Nemala som dokonca sily ani na plač, ale slzy sa mi do očí dostávali stále viac.

Chcem umrieť ! Stále lepšie než toto ! 

Prešlo možno desať minút a kopance sa stále stupňovali. Pár mi ich pristálo aj na tvári a to bolelo dvojnásobne. Neraz som sa chcela postaviť, no skolil na ďalším kopancom, ktorý stále naberal viac a viac na sile. Keby som mohla, tak kričím,a le nemám síl. Keby som mohla, tak sa bránim, ale každým kopancom strácam sily. 

Neviem prečo ale veľmi ma šokovalo to, že mi pri tom nič nepovedal, doslova ma mlátil bez žiadnych nadávok, alebo urážok. 

Začala som strácať vedomie. Sklonil sa ku mne a päsťou mi vrazil do oka. 

"Vstávaj ty suka !" vlepil mi facku, pri čom som otvorila oči, ale videla rozmazane. Vlepil mi dalšiu facku a tým so už pomaly nič nevnímala. Zasyčala som od bolesi a už len počula nejaké hlasy, ktoré som nevnímala. 

Sorry za chyby : 3 Hope u like it :**