HEARTBEAT

Part 20.

Z pohľadu Tarry: 

Chýba mi sloboda. Už som tu zatvorená veľmi dlho na to, aby som vedela koľko tu som. Chýba mi voľnosť, pretože tu som denno-denne zatvorená medzi štyromi stenami s jednou posteľou, stolom a stoličkou. Mám tu aj zrkadlo, ktoré mi sem dali sestričky, hoci vôbec neviem prečo, alebo skôr načo. Chýba mi civilizácia, ľudia celkovo, ale najviac mi chýba Justin. Áno, ja viem mala by som ho nenávidieť za to, že ma tu zatvoril a za to, že ma mlátil,a le chcel mi pomôcť a za to mu ďakujem, ale mlátiť ma nemusel. Myslím si, že by to so mnou išlo aj po dobrom, keby mal trpezlivosť. Chýba mi, chýba mi tak veľmi ako človeku vzduch. Musím jeho hlas počuť aspoň raz za deň, aj keď som ho nepočula najmenej pol roka, alebo koľko tu som. 

Nič nejem, nemám chuť. Nechutí mi ani voda, ktorá je oproti zvratkám čo tu varia lahôdka. Každý deň stojím pred zrkadlom a pozerám na seba aj tri hodiny bez pohnutia a myslím si: 'Čo som komu urobila, že som teraz tu ? Že vyzerám takto ?' Na svoje otázky žiaľ odpoveď nikdy nedostanem. Som troska. Uvedomujem si, že tým, že nič nejedávam a ani nepijem škodím sama sebe, ale ja sa nedokážem premôcť.  Nenávidím sa !

Prvá slza padla na stránky môjho denníka a miesto pod ňou sa zvlnilo.  Položila som denník aj s perom vedľa seba, postavila sa z postele a kráčala k zrkadlu. 

Stojím tu, ako každý iný deň a so slzami v očiach pozerám na svoje telo od hora, dole. Naozaj nevyzerám pekne. Vďaka tričku s krátky rukávom je vidno moje ruky, kde je len kosť a koža. Zohla som sa a vytiahla si tepláky, moje nohy vyzerali tak isto. Vyhrnula som si tričko a pozrela na svoje brucho, kde bolo zreteľne vidieť moje rebrá. Hrozila som sa. Toto nie som sa, dobre nikdy som nebola bohvieako tučná, ale nikdy som nebola ani z ďaleka takáto chudá. 

Pustila som lem trička a pozrela som sa do svojej tváre. Bola som celá bledá, pod očami som mala veľké kruhy a v lícach diery. Vyzerala som hrozne a toto by som si v živote sama nepriznala, ale vyzerám akoby som trpela anorexiou. A možno ňou aj trpím, ale nechcem.

"Dosť !" zvreskla som. Toto bolo prvýkrát čo som zvreskla, teda vlastne čo som prehovorila od tej doby čo som tu zatvorená. Otočila som sa a namierila si to k svojemu rozbitému oknu. Áno, je rozbité, vlastne pri mne nevydržalo ani jeden deň. Vtedy som mala naozaj ťažké obdobie a potrebovala som zase pocítiť tú bolesť vďaka ktorej sa cítim tak dobre.

Hoci všetky kúsky skla odpratali, ja som si jeden schovala. Dodáva mi silu a energiu. Vzala som ho do ruky, oprela sa o stenu pod oknom a zviezla sa po nej. Rázom sa mi vrátili spomienky na rodinu, na bývanie u Justina a na to, kam som sa kvôli tomu všetkému dostala. Mala som chuť zomrieť, nemám prečo žiť.Priložila som si ho k ruke a pozrela sa na svoje zápästia. Chcem mať takýchto rán ešte viac, alebo s tým definitívne prestanem ? 

Zamračila som sa. Pritlačila si kúsok skla na zápästie a potiahla.

"Tarra !" vbehol niekto do mojej izby, postavil ma zo zeme a dal ležať na posteľ. Nevnímala som osobu ktorá sa okolo mňa obšmietala a niečo kričala. Sústredila som sa iba na to, že sa už znovu cítim uvoľnene. Až potom som si však uvedomila čo som spravila. Pustila som sklo na zem a zapozerala sa na osobu stojacú nadomnou. Sestra Doloréz sa so mnou snažila komunikovať, keď mi obväzovala porezané zápästie.

"Prečo Tarra, prečo ?" opýtala sa a v jej očiach sa mihli slzy. Plakávala kvôli mne, plakávala so mnou a hoci som na ňu nikdy neprehovorila ani slovo, vedela vycítiť ako sa cítim a stále mi hovorievala novinky vo svete. Sadla si vedľa mňa na posteľ a hlavu si zložila do dlaní. Vtedy som si to uvedomila ubližujem nie len sebe, ale aj osobám okolo a to nedopustím.