HEARTBEAT

Part 12.

Síce neviem ako ste sa na túto časť tešili (keď ste sa vôbec), ale je tu ... ! Tak príjemné čítanie.

BTW: Ospravedlňujem sa za dlhšie čakanie :/ 

Vyšla som hore schodmi, namierila som si to do svojej izby.  Pomaly som otvárala dvere a poobzerala som sa po miestnosti. Pripadalo mi to tu také opustené, opustené až trošku veľmi .. tá miestnosť  bola až príliš veľká na jednu posteľ a nočné stolíky pri nej, jeden písací stôl, jednu skriňu a komodu. Dá sa povedať, že  mi tá úprava neuškodí, ba dokonca naopak, prilepší .. teším sa keď to tu nebude iba v odtieňoch  bledej a šedej. Chcem tu mať veselé farby, farby na ktoré keď sa pozriem  zlepšia mi náladu  a nie privedú do šialenstva a depresií. Chcem farby, ktoré mi vykúzlia úsmev na tvári, keď si spomeniem aká bola zábava a koľko tu bolo smiechu keď sme túto izbu maľovali. Viem, asi premýšľam nad totál hovadinami, ale stále lepšie než premýšľať nad pohrebom rodičov (keď ich nájdu), nie ?.

Alebo starý rodičia .. čo tí ? Boli moji jediný rodinný príslušníci po blízkej rodine čiže - mame, otcovi a Tomovi.

Mala som len ich starkú Máriu a ďedečka  Luboša (z donútenia ... :'D) a lá najlepší ďedeček na svete .. hoci ma stále brával na ryby alebo na huby a mňa to nebavilo, teraz by som to brala .. a to myslím vážne ..

A starká Mária .. ona bola moja najlepšia kamarátka nebyť nej tak som úplne sama a to doslova. Keď odišiel Alex cítila som sa strašne sama, pretože okrem neho sa so mnou nikto nebavil, keby som aspoň vedela prečo .. Starkej vadilo, že som sa stále hrala sama, alebo, že keď sme k ním prišli na návštevu som bola stále smutná .. Stala sa mojou najlepšou kamarátkou, to jej som mohla povedať všetko, to s ňou som sa mohla rozprávať o chalanoch, iba s ňou. Dokonca ani moja mama na niečo takéto nebola stavaná a mne to bolo veľmi ľúto.

Ale teraz do prítomnosti .. Na mojom líci som pocítila tekutinu ... 

"A je to tu zas .." povedala som si a utrela som si slzy stekajúce po mojich lícach. "Dosť bolo spomínania .." dodala som. Ruksak s kabelou som hodila na posteľ a s kufríkom v rukách som sa vybrala do kúpeľne. 

Z kufríka som vybrala: korektor, make- up, púder, špirálu, lesk na pery, štetec (veštec- štetec .. Sisa vie o čom je reč :DD) na púder a začala som sa maľovať. Korektor som naniesla na nedostatky mojej pleti a poriadne som ho rozotrela, potom som do ruky vzala make- up a trošku som si vytlačila na ukazovák, rozotrela som si to na ukazovákoch na oboch rukách a potom som si to rozotrela na líci, to isté som spravila aj s druhým lícom. Make- up som si naniesla na čelo, nos a bradu a poriadne som to rozotrela .. skvele to kryje. Potom som si opúdrovala  (viete čo tým myslím) celú tvár, keď som z dola počula buchot. Všetko čo som mala v rukách som položila na umývadlo.

Bála som sa, bála som sa pretože to, čo sa mne stalo sa len tak niekomu nestáva a človek má z toho potom traumu do konca života, ale aj cez ten strach som sa tam vydala pozrieť. vyšla som z kúpeľne a prešla som k dverám od izby a opatrne som ich otvorila. Porozhliadla som sa po chodbe ale nič, nikto tu nebol, tak som sa opatrnými krokmi vydala k schodám a vtedy som si ho všimla ..

Freda, trápil sa s mojími kuframi cestou po schodoch a narážal do každej a jednej dosky na zábradlí. Začala som sa smiať .. nedalo mi to .. bol tak smiešny a ten jeho výraz tváre hovoril za všetko- nenávidí moje kufre ..

"Tarra ?" nadvihol obočie a zastavil na schodoch. "Povieš mi na čom sa smeješ ?" pozrel na mňa divným pohľadom. Ten pohľad som nevedela ani opísať, ale nevizeral veľmi pekne ..

"Ja, len .. ale nič .." stále som sa usmievala ako nejaká blbka, ale to nevadí ...

Pozrel na mňa urazeným pohľadom. "Tak pomôžeš mi ?"