HEARTBEAT

Part 10.

Z pohľadu Tarry: 

"Justin ?" opýtala som sa unavene, keď už bol pri dverách.

"Hm ?" otočil sa a unavene na mňa pozrel.

"Vieš o tom, že si bipolár ?" pousmiala som sa a pozrela na neho.

Uškrnul sa. "Ja nie som bipolár." podišiel k mojej posteli a sadol si k mojim nohám.

"Aháá .. tak to preto sa ti mení nálada ako tehotným čo ?" pozrela som na neho s nadvyhnutým obočím.

"Nebola si ty náhodou unavená ?" pozrel mi do očí a nadvihol jedno obočie.

"A ty ?" usmiala som sa.

"Nemá to cenu ! A áno unavený som a ani si to nevieš predstaviť." zdvihol sa a mieril k dverám. "Dobrú."

"Počkaj ... " zastavila som ho skôr než stihol zavrieť dvere. "Ostaň tu so mnou." Dá  sa povedať, že som prosila tou jednou vetou.

"Počkaj, čo ?" otočil sa a pozeral mi do tváre. Až teraz som si všimla tie jeho sexy rozcuchané vlasy a to, že bol iba v boxerkách. 

"Či by si tu so mnou neostal, vieš keď som mávala nočné mory, tak so mnou bola stále moja mamina, ale ona tu už nie je." vzdychla som a pozrela sa do zeme. 

Počula som ako povzdychol. "Tak fajn."

Pozerala som na neho ako na svätý obrázok. "To fakt ?" nadvihla som obočie.

Zatvoril dvere, obišiel posteľ a ľahol si vedľa mňa. "Čo mám robiť ? Ja sa chcem naozaj vyspať." uškrnul sa.

"Debil." buchla som ho po hrudi a potom si na ňu ľahla. Jeho telo stuhlo. "Nevadí ?" ukázala som na jeho hruď.

Pokrútil hlavou a ruku si obmotal okolo mojich ramien. Usalašil sa a pritisol si ma viac ku sebe. Jeho reakcia ma prekvapila, nie že by mi to bolo nepríjemné, ale to, ako ma ten hajzel znásilnil sa mi stále vybavovalo na očiach. Cítila som ako sa mu hýbe hrudník a počula som ako mu bije srdce. Nakoniec nie je taký zlý ako sa mi zdalo. 

 Bolo veľa hodín. Od toho čo tu Justin leží mohlo prejsť aj niekoľko hodín. Aj napriek tomu, že som cítila ako odfukuje vedela som, že nespí.

"Justin ?" môj hlas bol tichý a miestami dá sa povedať, že aj zlomený. Zodvila som hlavu aby som mu videla do tváre.

"Mhm ..?" Pozeral mi do tváre. Položila som hlavu späť na jeho hruď a začala som sa pýtať.

"Mala už pohreb ?" pozerala som do prázdna pred sebou. Nechcela som sa pozerať do jeho tváre, pretože som vedela, že by mi to povedal naozaj kľudne a to by som nezniesla. Tú jeho kľudnú tvár, keď hovoril o niečom vážnom.

Pohladkal ma po vlasoch. "Áno, mala." Vzdychol.

"Zoberieš ma niekedy k jej hrobu ?" Nemala som síce istotu, že vie kde má hrob, ale za skúšku nič nedám. A chcem jej na rob položiť kyticu, keď som sa s ňou nestihla rozlúčiť a ani na pohrebe som nebola.

"Keď na tom budeš lepšie." vzdychol čo znamenalo, že sa usmial. "Teda bez urážky, ale teraz máš podľa mňa celkom dosť ťažké obdobie. Nemyslíš ?" pohladil ma po chrbte.

Pozrela som do jeho očí a pomaly prikývla. Hlavu som zase položila na jeho hruď a nahlas som uvažovala. "Ale čo bude so mnou ? Kde teraz budem ? Je viem, že ty si mi povedal, že by som mohla byť tu, ale ja nemám ani sedemnásť a len tak by som tu ostať nemohla aby to úrady neriešili. A keby, tak inam nemám kam ísť. Posledná rodina, ktorú som mala bola moja starká a tá je v hrobe." nechtami som mu po brušných svaloch začala kresliť rôzne vzorce.