HEARTBEAT

Part 28.

"Prečo nechceš aby som ti pomohol ? Prečo, prečo vlastne nechceš aby som ti pomáhal, prečo nechceš aby som ťa chránil ?" začula som výdych.

Zahrýzla som si do spodnej pery, zatvorila oči a otočia sa mu čelo- zase. "Prečo ?" vzdychla som. "Pretože mám pocit, že sa na mňa namotávaš, mám pocit akoby si chcel byť viac než len kamarát a to ja nemôžem. Nemôžem dopustiť aby sa na mňa niekto namotal, ba ani to, aby som sa ja namotala na niekoho iného. Už som to raz urobila," zvesila som plecia a zase vydýchla. Nadýchla som sa a zatvorila oči. "A sklamala som ťa tak, že si ma na rok a tri mesiace strčil do liečebne," prudko som otvorila oči a pozrela mu do tváre.

Zvesil plecia a zahrýzol si do pery.

Z Justinovho pohľadu:

"A sklamala som ťa tak, že si ma na rok a tri mesiace strčil do liečebne," povedala a ja som sa na ňu musel pozrieť. Toto si myslí ? Sklamala ma, to áno, ale veď predsa len kvôli tomu nebude takáto odmeraná. Keď som však zistil, že mala pravdu zvesil som plecia a zahryzol si do pery, abu zo mňa nevyletelo niečo, čo by som neskôr ľutoval.

Pozrel som jej do tváre rovnako, ako aj ona mne. "Takže to je pravda," prikývla, otočila sa a išla ku domu.

"Nie je to pravda !" klamal som sám seba, no nesmiem to nechať tak, nesmiem ju nechať ísť, nesmiem  s ňou byť pohádaný, pretože ako ju poznám, neváhala by ani sekundu, vzala by si všetky svoje veci a s posledným slovíčkom 'zbohom' by odišla nadobro, čo by ma zlomilo.

"Čo to potom je ?" neunúvala sa ani otočiť.

"Nenamotávam sa na teba, nepriťahuješ ma, nechcem byť s tebou viac než kamarát," tak ľahké slová a vyslovovali sa tak ťažko. Myslel som si, že som silný, no ona ma zlomila. Celý čas som jej pozeral do chrbta a stál tam ako soľný stĺp.

"Prečo máš potom nutkanie ma chrániť, keď ti na mne nezáleží ?" zvesila z pleca ruksak a otočila sa mi čelom.

"To som nepovedal !" zavrčal som, no snažil som sa zostať pokojný.

"A nezabudol si na to ?" zdvihla jedno obočie a zatvárila sa povýšenecky. Irituje ma, tak veľmi.

"Toto nemyslíš vážne ! Nikdy, by som nedokázal povedať, že mi na tebe nezáleží, pretože to nie je pravda," zaťal som päste a rozdýchaval som to, že ma vytáča stále viac a viac.

"Práve si to povedal," odvrkla si.

"Nechytaj ma za slovíčka a prestaň to prekrúcať ! Sama vieš, že to nie je pravda !" zvreskol som. Rupli mi nervy.

"Ja už ani neviem, čo viem !" tiež zvreskla a rozhodila rukami.

"A čo chceš počuť ?" vzdychol som a pozrel sa do zeme. Zdvihol som pohľad, nadýchol sa a olízal si pery. "Chceš počuť to, že mi na tebe nezáleží ? Chceš počuť lož ?" pozrel som do strany a nadýchol sa. Pokrútil som hlavou. "Toto je choré," zasmial som sa. "No aj keby si to chcela počuť neviem ako, zo mňa takúto vec nedostaneš !" zvreskol som na ňu. Určite veľa z vás pozná ten pocit bezmocnosti. Pocit ktorý s človekom nerobí naoko nič, no z vnútra ho to zožiera. Nenávidím takýto pocit, no viac nenávidím seba. Klamal som nie len Tarru, ale aj seba. Cítim k nej niečo neopísateľné. Nikdy som nechcel dopustiť aby som sa do niekoho zamiloval, no nevedel som, žeto bude tak ťažko ovládateľné. Nechcem o ňu prísť. Ľutujem každú sekundu toho, že som ju mlátil, ľutujem každú minútu z toho roku a troch mesiacov keď som ju nevidel. Ľutujem to a aj to, že nedokážem vrátiť ten čas. Dal som sa do kroku, pri čom som okolo nej prešiel, odomkolsom dvere a hneď po to, čo som prešiel som nimi tresol. Ten pociť, keď vám niekto povie pravdu do očí, no vy musíte zatĺkať a klamať, aby ste toho človeka nezranili viac než je. Takto sa teraz cítim. Nenávidím sa za to, že jej musím klamať !

Z kuchyne sa vyrútil Fredo s nechápavým pohľadom. "Čo sa ti zase stalo a kde je Tarra ?" hovoril ako sa ku mne približoval.

"Dajte mi všetci pokoj do piče !" zvreskol som, možno na celú ulicu a vybehol po schodoch na poschodie, kde som sa zamkol vo svojej izbe. "Najmenej deň nechcem nikoho vidieť a ani počuť !" povedal som si sam pre seba, natiahol sa na posteli a od zlosti zatvoril oči.

Z Tarrynho pohľadu:

Potom, čo tresol dverami som sa zložila na zem ako domček z karát. Sedela m na chladnom chodníku a slzymi tiekli po tváry. Prečo všetkých mojích blízkych od seba odháňam ? Prečo od seba odháňam ľudí s ktorými je moje puto veľmi silné a záleží mi na nich ? Prečo som tak zlý človek ? Začula som tresnutie dverí. Otočila som hlavu a zbadala Freda. Zhrozil sa pri pohľade na mňa.

"Ta-Tarra ? Čo sa ti preboha stalo ?" vyhŕkol a už bol pri mne.

"Nedorozumenie ?" utrela som si slzy, nadvihla som obočie a snažila sa postaviť zo zeme. Fredo mi pomohol, za čo som sa na neho vďačne usmiala.

"Nedorozumenie ? Tarra takto nedoroz..."

"Zmlátil ma jeden chalan, stačí ?" otočila som sa na neho a on prikývol. Zohla som sa pre tašku, no zobral ju skôr než som stihla niečo spraviť a vybral sa do domu. Išla som za ním, no nešlo mi to bohvieako ľahko.

"Tarra ? Si v pohode ?" opýtal sa ma stojac medzi dverami.

"Á-áno všetko v pohode," falošne som sa usmiala a on si vzdychol.

"Mohla si hneď povedať, že  potrebuješ pomoc," usmial sa a vybral sa ku mne. Chytil ma okolo pásu a už mi chcel pomôc, no odtlačila som ho od seba.

"Nechcem pomoc !" zavrčala som, chytila sa za brucho a pozrela mu do tváre.

Prosím prečítať story 'PROMISE ?' na mojom profile. Ďakujem !