HEARTBEAT

Part 9.

Táto časť je (už rezervovaná) venovaná pre: Kiku

BTW: Táto časť bola písaná: 1. časť počas hororu Mama a 2. časť počas nudy .. takže je hrozná .. Sorry ... :/

Z pohľadu Tarry: 

Pozerala som na neho s vypleštenými očami a otvorenými ústami. On-on to nepovedal ! Mne sa to iba zdalo ! Nie je to pravda ! Nie to nemôže byť pravda. Ona-ona nemôže byť mŕtva, veď okrem nej mi už niekto neostal. Dobre síce teraz netrojčím, ale na mňa príde depka o niekoľko dní a to ešte len bude. Už som bola zmierená s tým, že niekdy neuvidím môjho ocka, maminu alebo Toma. Ja .. síce mi klamali, ale ja ich milujem aj cez to. Ale to, že mi zomrel posledný člen rodiny, ktorého som poznala a to moja nevlastná starká tak to je už priveľa.

"Čo-čože ?" s ťažkosťou som sa postavila z postele a pozrela na neho.

"Zomrela !" zavrčal. "Toto si chcela ?" pozrel mi do očí. "Toto si chcela ? Chcela si aby som na teba kričal ? Bravo podarilo sa ti to ! Chcela si sa niečo takéto dozvedieť odo mňa keď som totálne nasratý ?" opýtal sa a ani nečakal odpoveď. "To pochybujem, tak mi povedz prečo ma vytáčaš ? Chcem ťa len chrániť a ty to dobre vieš. Chcem to, pretože to chcel tvoj otec ! Tak ma kurva nechaj robiť moju prácu a nestaraj sa do toho. Pozri ja na teba nechcem byť hnusný, ale mala by si vedieť, že sa viem vytočiť do nepríčetnosti aj len jednou sprostou poznámkou. Tak na kurva neser !" Stál opretý o dvere a pozeral do zeme.

Celú dobu čo rozprával som bola ticho a celá som sa chvela. Bojím sa ho a to veľmi. Do niekoľkých sekúnd sa vytočil do nepríčetnosti a začal po mne zjapať veci ktoré boleli. Nadával mi, to áno, ale viac bolelo to, keď povedal, že moja starká zomrela. Ona zomrela a ja o tom nič neviem. Musela som sa o tom dozvedieť od takéhoto bezcitného zmrda.

"Klameš !" oči som mala zaplnené slzami a ledva som niečo videla. Ale jeho by si všimol aj slepý a ak nie, tak to by bol naozaj nevidiaci. Ani neviem opísať svoje pocity bol to strach, bezradonosť, smútok, nenávisť.

S chuťou sa zasmial. "Ja klamem ? Ja klamem ? Jasné .. veď prečo nie ? Ty mi neveríš ? Tak choď ! Choď za ňou ! Vieš čo ? Rovno ťa tam odveziem !" schmatol na za zápästie a začal ma za sebou silou ťahať. Trhla som sebou aby ma pustil, ale on stisk ešte spevnil. Slzy sa mi hrnuli z očí ako niagáry, ale aj cez to som sa snažila neplakať.

"Nie !" skríkla som. "Ja- ja sa ťa bojím. Pusti ma ! Chcem ostať tu !" trhla som sebou ešte raz a Justin ma pustil.

"Fajn !" zazjapal na mňa. "Ale ak budeš niečo potrebovať nechaj si to pre seba !" pozrel na mňa hnusným pohľadom a potom sa vytratil z izby. Tresol dverami a nechal ma tam samú. 

Zrútila som sa na zem a tam som v kĺbku plakala. Moje pocity sa nedali vyjadriť už vôbec. Bolo to, to najhoršie čo mi kedy kto mohol povedať. Chcem umrieť, veď nemám pre čo žiť, nemám pre koho žiť. Tak načo. Prečo som sa ja len nenechala zabiť ? Bolo by to lepšie.

Z pohľadu Justina: 

Hnev, ktorý mi koloval v žilách som nejako musel dostať von. Tresol som dverami tej izby, ale to stále nestačilo. Ruky som zaťal v päste a ľavým hákom som silno udrel do steny. V mieste kde sa moja päsť stretla so stenou sa nalomila a trošku prehla. Zasyčal som od bolesti a pozrel som na moje krvavé hánky. Krv vo mne vrela, ale nechal som si to prejsť hlavou a šiel som dole za chalanmi.

"Povieš mi čo si to tam hore vyvádzal ? Veď tá baba je vyľakaná už aj bez teba a tvojich náhlych zmien nálad." vyštekol Alex, keď si všimol, že som zliezol schody a prišiel do obývačky.