HEARTBEAT

Part 6.

Pre začiatok: Táto časť je hrozná ... Úprimne tento diel by som nazvala: Nezvratný osud (nedá mi to ...)

Z pohľadu Tarry:

Zase som v tej skruvenej miestnosti sama. Ten hajzel mi povedal, že ma odviaže, ale odišiel. Toto je ináč iný sráč. 

"Halóóó .." zakričala som, tak hlasno ako som len vedela. "No tááák ... zabudli ste na mňa .." začala som sa kymácať na stoličke a pri tom som kričala. "Či čo ?" dodala som. Bolo ticho. To sú hajzli ... a ten najväčší nech sa mi ani neukazuje na očiach, lebo mu tie jeho vyškriabem.

Dvere sa rozleteli a v nich stál Jonh. Pri pohľade a neho mi prišlo zle. "Zabudnúť ... a na teba ? Si robíš srandu ?"

Pozrela som na neho s nechuťou. "Ty si obyčajný chuj ! Sa ku mne radšej neozívaj. Si mi povedal, že ma pustíš a stále tu sedím a mrznem, kvôli tvojmu podarenému kamošovi, ktorý na mňa vylial vedro ľadovej vody."

"Ale čo. Ja som povedal, že ťa pustím ?" odpil si z plechovky čo držal v ruke a zrak upieral na mňa.

"Ha-ha, hraj sa na sprostého a odviaž ma."

Pristúpil ku mne. "A čo za to ?" vyškieral sa mi. Je nechutný.

"Čo za to ? Si robíš srandu ? Ty si mi ..." vydýchla som. Tažko sa to vyslovuje. "Zabil si mi rodinu a ešte sa pýtaš čo za to, aby si ma pustil ?"

Snažím sa byť silná. Musím byť silná. Nesmiem mu ukázať aká som slabá, NESMIEM !

"Dobre, ale ak sa o niečo pokúsiš zle dopadneš." hovoril to s takým presvedčením až som mu uverila, že ma pustí a ja pôjdem ku starkej a tam vyplačem dušu kvôli niekomu, kto ma klamal 17 rokov.

"Už ma odviaž z tej stoličky, nechcem tu sedieť a už vôbec tu nechcem byť !" zasmial sa.

"Greg !" ustúpil odomňa o pár krokov a začal kričať. "Greg !"

Z nejakej miestnosti vybehol Greg a podišiel ku Johnovi. Ten mu niečo povedal, ale to som neriešila. Zaujímala som sa len o to, kedy už konečne vypadnem. Aj keď mi to príde divné, že ma len tak pustí, ale keď je taký sprostý ako vyzerá, výhoda pre mňa. 

"Odviaž ju !" povedal John trochu hlasnejšie a tým ma vytrhol z myšlienok. Greg prikývol a prišiel ku mne. Bez slov ma odviazal a postavil zo stoličky. Pustil ma. Nedržal. Pozrela som na Johna a potom na Grega. Pripadalo mi to ako pasca. Prečo mi to pripadá ako pasca ? Pozrela som zase na nich. Boli ticho a pozerali na seba. Niečo mi tu nesedí, ale nech to je čokoľvek musím utiecť. Pustil ma, tak ma nechá ísť. Rozbehla som sa cez celú miestnosť ku dverám, na ktoré som typovala, že to bude východ. Obzrela som sa dozadu, či sa o niečo niektorí z nich pokúša ale nič. Išla som sa otočiť, keď som do niečoho narazila, ale stena to nebola. Bolo to niečie telo(?). Pozrela som sa tým smerom. Ten hajzel čo ma našiel v mojej izbe. Bola to pasca. Do riti ! Zohol sa, chytil ma za stehná a prehodil si ma cez rameno ako vrece zemiakov.

"Ty hajzel ! Pusť ma !" rozkrikovala som sa, päsťami so ho búchala do chrbta a nohy mi so kopala, ale nič. Zašiel do nejakej miestnosti, no ja som nič nevidela, pretože ma niesol zadkom do predu. Božééé ... Videla som, ako za nami do miestnosti vstúpili ďalší dvaja poskoci Johna. Jeden z nich bol Greg. Rozdelili sa a ja som nevedela kam idú, kam ma nesie ten kokot a čo so mnou bude.

"Zase ma priviažete na stoličku ? Ja tam nechcem sedieť !" skríkla.

Z dverí sa vynoril John, zasmial sa. "Nie, zlatko na stoličke nebudeš." 

Dopovedal a ten hajzel ma na položil na niečo mäkké. Obzrela som sa okolo a uvidela som kde sa to na chádzam. 

Preboha ! Posteľ. Nie, nie, nie.