HEARTBEAT

Part 23.

"Takže ty si tu nová zlatko ? Nechceš odviesť domov ?" neviem aký to malo zmysel pýtať sa ma niečo takéto ? Pozrela som na neho a potom zase na papierik. Vytiahla som si pero a načmárala naňho: 

"Radšej nie," odpísala som mu, hodila mu skrčený zdrap papiera naspäť a potom sa usmiala. Falošne. Sledovala som ďalej hodinu a snažila sa nevšímať pohľady ostatných. 

Celú hodinu ma ten chalan bombardoval papierikmi, ale nevšímala som si ich a sledovala radšej učiteľa, aby som si zapamätala aspoň čo to. Po hodine som z triedy vychádzala ako posledná a so sklopenou hlavou a hľadala svoju skrinku. 

Ten pocit, keď cítite všetky možné pohľady na vás a pri tom sa každý pozerá všade len nie na vás. To práve zažívam. Je to naozaj nepríjemný pocit a ja som si s ním už niečo vytrpela. Niekedy mám pocit, že bláznim a to nechcem aby sa mi dialo. 

Pritisla som si učebnice viac k telu a pristúpila k skrinke s číslom 519. Zadala som číselný kód a skrinka sa otvorila po potiahnutí dvierok. Vložila som dnu učebnice z prvej hodiny a pozrela pri tom na rozvrh. Angličtina, potom francúzština, matematika, biológia, sociológia, geografia (zemepis) a nakoniec telesná. Oslobodenie aj keď neviem či sa na to dám. Určite tam budú povinné tričká s krátkym rukávom a žiadne náramky z čoho vyplíva, že bude vydno moje jazvy. 

***

Je posledná hodina -telesná- a ako som predpokladala tie tričká sú povinné. Naozaj som nechcela aby to niekto videl tak som si na seba vzala mikinu a hoci som chcela vytiahnuť rukávy, vždy som sa ale premohla a tú chuť zahnala. Nie každému sa hrajú loptové hry dbre s mikinou a ja som jeden z tých čo to nenávidia. Hráme vibíjanú a ja sa hýbem ako poleno. Netrafili ma -zatiaľ- ale už to bolo niekoľko krát tesné. Telesnú máme len samé baby a všetky na mňa zazerajú akoby som mala päť hláv. Vadí mi to a  už niekoľko krát som mala chuť opýtať sa ich prečo tak čumia, no bojím sa následkov, tak som bola ticho. Najhoršie to bolo keď si kapitánky vyberali hráčky a ja som ostala ako posledná a strihali si o mňa. Nechcú ma tu, ja to cítim,a le urobím všetko pre to aby na mňa na tejto škole za ten rok čo tu budem zapamätali a spomínali na mňa dlho. 

Prááásk ... Z premýšľania ma vytrhla až lopta, ktorá ma trafila do hlavy a ja som skončila na zemi. Počila som smiech. Opatrne som otvorila oči a všimla si tie vysmiate tváre nadomnou. Zaštípali na oči a rozplakala som sa. Škola nie je nič pre mňa. 

"Tu sa nereve ! Vstávaj a pokračuj v hre !" zakričalo jedno z dievčat. S plačom som sa zdvihla a utekala do šatne. Je mi fuk, že sa hodina neskončila, ja odchádzam. Po ceste do si vyzliekla mikinu a v šatni ju hodila na lavičku pred skrinku pridelenú mne na telesnú. Otvrila som tú skrinku a vytiahla z nej veci na prezlečenie. V rýchlosti som sa prezliekla, zatvorila všetky veci v skrinke a obula. Vytiahla som si mobil z vrecka a vytočila Justina. 

"Tarra, čo sa deje ?" počula som jeho starostlivý hlas.

"Príď po mňa prosím," zafňukala som sa spustili sa mi ďalšie slzy. Vzala som do ruky ruksak a hodila si ho na plece. Skontrolovala som či som všetko spratala a či mám všetko.

"Tarra, čo sa stalo a nemáš náhodou ešte školu ?" dokázala som si živo predstaviť ako nadvihol obočie. Vyšla som zo šatne a rýchlim krokom začala kráčať po prázdnej chodbe.

"Prídeš alebo mám ísť pešo ?" utrela som si slzy a zahla za roh. Všimla som si východ.

"Letím," povedal a už bolo počuť iba pípanie. Za toto dostanem najmenej facku,a le ja sem chodiť nechcem. Blížila som sa k východu a otvorila veľké ťažké dvere. Justinovo auto už stálo pri schodách a bolo naštartované. Zletela som schody, prešla na stranu spolujazdca a nastúpila do auta. estihla som si ani zapnúť pás a auto už vychádzalo zo školského pozemku. Nič nepovedal, pretože vedel, že o tom hovoriť nechcem, alebo že neodpoviem. Chápe ma, pozná ma.  

Prešli sme domov, teda Justin zastavil, teda ani nezastavil a ja som vyletela z auta ako šíp a skončila som na parapete  vo svojej zamknutej izbe so slzami v očiach. 

Premýšľam nad tým prečo ma neprijali medzi seba, prečo sa mi vysmievali alebo prečo na mňa všetci zazerali. Nevedela som, že to bude až také ťažké a to som v škole nebola nejaký rok a trištvrte, alebo koľko. Pritiahla som si nohy viac k telu a ďalej plakala. Viem, čo je šikana, prežila som si to a nepriala by som to nikomu. 

Prerušlo ma klopania na dvere. Chcela som to ignorovať, keď ma prerušil jeho hlas.

"Tarra .. otvor mi ..."  trval na tom so zúfalstvom v hlase. Utrela som si slzy stekajúce po mojej tváry a postavila som sa. Podišla som k dverám a odomkla ich. Otvorila som ich a všimla si Justina opretého o rám dverí. Pozrela som sa na neho a Justin sa smutne zatváril. Otvorila som viac dvere a tým som ho pustila dnu a išla si sadnúť naspäť na parapetu. Počula som ako zatvoril dvere a potom kroky ku mne. 

Zaregistrovala som vedľa seba pohyb, tak som sa na neho pozrela a všimla si ako si sadol na stoličku vedaľeko mňa. Pozrela som opäť pred seba a zase plakala. 

"Prečo si mi volala, počas hodiny aby som pre teba prišiel ?" čakala som tú otázku, teda čakala som ich veľa.

"Nechcela som tam byť."

"Prečo ?" pozrela som na neho a videla to nadvihnuté obočie. Prišlo mi to ako deja vu.

"Bola som tam deň, bola som tam deň a už sa mi vysmievali," po tvári mi stiekla ďalšia slza a sklopila som pohľad. Vzdychol si. 

"Tarra, ale to nie je tak, že ťa si hneď v prvý deň v novej škole všetci obľúbia," uškrnul sa.

"Ale ja viem ako to chodí v novej škole !" zvreskla som tak, že až ho trošku cuklo a pozrela mu do očí. Vyzeral prekvapene a jeho reakcia ma zaskočila.

"Chceš tam zajtra ísť alebo ... ?" nedokončil, čakal na moju reakciu.

"Musím ?" pozrela som mu zase do očí a utrela si slzy. Pokrútil hlavou a usmial sa.

"Nie, ale pozajtra tam zase pôjdeš !" vystrčil ukazovák a ja som sa zasmiala. 

"Fajn, ale čo ak sa to nezlepší ? Ty vieš, ža ja som v situácii kedy by som nemala prežívať depresie a ja sa do liečebne vrátiť nechcem."

"To uvidíme potom, ty sa hlavne teraz staraj o to aby si bola pripravená a tak ďalej." 

"Tak dobre," usmiala som sa na neho.

"A už neplač," postavil sa zo stoličky, sadol si ku mne, palcami mi utrel slzy a objal ma. C´tim sa lepšie.

Takže, prepáčte,a le nechcelo sa mi a ani sa mi nechce ... ale čo pre vás neurobím ? O.o Prepáčte, že až tak neskoro, ale píšem ju od 17-tej a je takáto krátka, takže neviem ... A poveim vám, že časti nemôžu byť každý deň ja sa budem snažiť, ale uvidím ešte čo sa bude dať :) Ak by som nejaký deň-dva nepridala časť, tak nemám čas -škola -.- .. Prepáčte :) Sorry za chyby ..