HEARTBEAT

Part 18.

Ďakujem ste úžasné .. milujem vás :** Venované všetkým ktoré mi minulú časť tak krásne komentovala, že som mala slzy na krajíčku a samozrejme aj mojej sestričke, ktorá mi jej názor povedala do očí. Ďakujem ♥♥

BTW: (UPOZORNENIE !) Mením si fotku na Wattpade .. tak sa prosím nezľaknite tej príšery nazývanej JA .. Dík :DD

"Č-čože ?" zakoktal som. Toto ma naozaj vyviedlo z miery. Teraz neviem či mám byť rád, že to nebola napr. celá ruka alebo mám plakať, pretože Tarre môj milovaný pes odhrýzol prst. Je ale jedno čo viem naisto .. Toho psa už nechcem vidieť. Neveril som pokiaľ sa to nestalo. Od dnes si dávam sakra pozor ! 

"Tiež som tomu neveril pokiaľ som to nevidel," počul som ako vzdychol. Postavil som sa zo stoličky a začal sa nervózne prechádzať po chodbe. Nemal som čo povedať. "Ako to teraz bude ?" opýtal sa do ticha.

"Čo myslíš ?" nadvihol som obočie a nachvíľu zastal, no potom som zase nervózne prekračoval z nohy na nohu. 

"Ako to bude s Tarrou ? Veď vieš .. keď sa dozvie čo sa stalo a že ju napadla práve Jessica ..." nedokončil. Vedel som o čom hovorí .. ja nie som citlivý človek, ale toto ma dostalo a keď ešte pomyslím na Tarru .. tak poviem narovinu .. neviem. Bojím sa, že to nezvládne .. a to ja sa nemojím nikoho a ničoho. 

"Neviem .." povedal som zúfalo a položil. Opäť som si sadol a hlavu zložil do dlaní. Toto snáď nie je možné .. Ja nedokážem uveriť, že sa niečo takéto môže stať. Môj pes ... Jessica dokázala niečo takéto urobiť .. Ja-ja neverím vlastným myšlienkám .. 

Ja vlastne ani neviem prečo mi tak záleží na Tarre .. veď to je len dcéra môjho už mŕtveho priateľa. Nemalo by mi na nej záležať vôbec .. ale je to inak. 

Čakal som tam ešte dlho až z operačky konečne vyšiel doktor a vydal sa smerom pozdĺž chodby. Vystrel som sa a dobehol ho. 

"Pán doktor !" vošiel som mu do cesty pri čom zastavil a pozrel na mňa. Nadvhol obočie a tým mi dal najavo, že počúva. "Ako je na tom ? Čakám tu už dlho a rád by som vedel aspoň niečo," vzdychol som a o krok odstúpil. 

"Ste rodinný príslušník, alebo známy ?" opäť nadvihol obočie  a pozrel mi do očí.

"Som jej kamarát ... ona .. ona rodinu nemá ..." prikývol a začal.

"Dve správy .. dobrá a zlá .. ktorú chcete počuť skôr ?" ukázal na prstoch.

"Zlú," trochu som váhal, ale nakoniec som to povedal.

"Utrpela veľmi veľa zranení, má rozbitú hlavu a nie slabý otras mozgu, celé telo má doškriabané, ale nie jednoducho .. tie rany sú hlboké a hojiť sa budú dlho a ťažko. Má dohrýzanú celú ľavú ruku a odhryznutý prsteník na ľavej ruke. Ten pes čo ju doriadil musel byť riadne veľký a silný," povedal.

"Čo čakáte od Pit Bulla ?" nadvihol som obočie, no keď som si uvedomil čo som povedal vzal som to späť. "Prepáčte .. a tá dobrá správa ?" nadvihol som obočie a zrak presmeroval na svoje tenisky.

"Pes netrpel besnotou, takže je slečna z najhoršieho vonku."

"Môžem ísť za ňou ?" pozrel som naňho.

"Neviem či to je dobrý nápad .. sestričky by vás za ňou nepustili a už je po návštevných hodinách," pokrčil plecami.

"Kedy by sa mala zobudiť ?" zmenil som tému.

"Podali sme jej silné lieky na zmiernenie, takže ak sa nič nezkomplikuje najskôr zajtra," otvoril som ústa, ale prerušil ma. "Dáme vám vedieť. Dovidenia," ukončil našu konverzáciu a odišiel. POdišiel som k stoličke čo bola ku mne najbližšie, sadol som si na ňu, zložil hlavu do dlaní a cítil ako mi o tvári stekajú slzy.

Z pohľadu Tarry: 

Cítim akoby sa niečo stalo, ale nič si nepamätám. Snažím sa otvoriť oči, ale to silné svetlo mi ich zatvára. Nedá sa to !

Dá sa to .. všetko sa dá. Musíš to cítiť. -povedalo srdce .. hoci ani neviem prečo sa tu ono ozýva. Skúsila som to ešte raz a konečne sa mi to podarilo, ale nič viac. Moje oči si zvykali na ostré svetlo a rozum sa pýtal kde to som. Bolo ťažké orientovať sa, keď nemôžem pohnúť ani len hlavou. 

Tak inak. Povedal rozum a nakázal mojej ruke pohnúť prstami. Trochu som nimi pohla a narazila som na prekážku. Niekto ma za ruku držal ..

Krátka, ale budú každý deň tak dúfam, že stačí :) Sorry za chyby ..