Faster

Prológ

Nie, naozaj som nepatrila k tým fanúšičkám, ktoré s jakotom prenasledovali svoje idoly a mali doma v zbierke každú vec, ktorej sa ich miláčik dotkol, vrátane použitej vreckovky či nahryznutej pizze spred piatich rokov.

Ja som mala iba záľubu vo fotení. Špeciálne vo fotení jeho osoby.

Prepletala som sa davom v snahe dostať sa čo najbližšie k trati. Svoj drahocenný foťák, ktorý mi visel okolo krku, som pritom chránila ako milované dieťa. Pár ospravedlňujúcich úsmevov, niekoľko štuchancov a dostala som sa na miesto, odkiaľ bol výhľad perfektný.

Pískanie gúm i hukot motorov sa zvyšovali. Toto bol posledný okruh. Rýchlo som chmatla po foťáku a priložila som si hľadáčik k oku. So zatajeným dychom som sledovala modré auto s bielym pruhom, ktoré sa o prvenstvo bilo s jasnočerveným vozidlom.

Napäto som čakala a pozorovala, ako sa obe vozidlá tesne vedľa seba blížia k cieľovej čiare. Tri... Dva... Stisla som spúšť a nasnímala niekoľko záberov tesne po sebe. Pery sa mi roztiahli v úsmeve, keď do vzduchu vyletela modrá zástava.

Autá postupne spomaľovali, až zastavili takmer v jednej rovine so mnou. Spravila som niekoľko záberov, no naďalej som vyčkávala na istý okamžik. A nemusela som čakať dlho.

To bol on. Maximilian O'Neil, profesionálny jazdec a víťaz minuloročného národného šampionátu rally. A tiež chalan, ktorý mi v siedmej triede pobláznil hlavu. No a... Tak trochu to vlastne nikdy neskončilo.

Cez fotoaparát som sledovala jeho oslnivý úsmev, keď vystúpil. Zašermoval päsťou vo vzduchu a venoval svojmu protivníkovi víťazný úškrnok.

Trochu sarkastický, trochu arogantný, dravý, charizmatický a okúzľujúci, presne takého som ho zbožňovala. Aj keď iba na diaľku.