Potter ! Ano, Malfoyová?

...Zbytočná nádej...

"Toto nie je fér!" dupnem nohou na čo sa ešte viac rozosmeje "Nesmej sa!" zakričím no sama nemám ďalko od toho aby som sa rozosmiala no a tak sa aj stalo, našťastie si nás nikdo nvšímal. Keď sme sa konečne ukľudnili navrhla som "Nejdeme sa prejsť von?" na čo iba prikývol a znova ma chytil za pás, pozrela som naňho a zdvihla obočie no on sa na mňa len uškrnul a tak sme kráčali smerom von z veľkej siene kďe sa ešte len pred chvíľou všetko začalo, no úprimne? Mne tam bolo dusno už teraz...

Prechádzame chodbami hradu zatiaľ čo počuť iba tlmenú hudbu pochádzajúvu z veľkej siene, kráčame nevedno kam, hlavne že ideme...spolu. Hmkám si a pokyvujem hlavou do rytmu piesne ktorú počujem čoraz slabšie a hrám sa s náhrdelníkom od Jamesa, pozriem naňho a všimnem si že celý čas upieral zrak na mňa, usmejem sa a on mi úsmev s radosťou opätuje "Možno sme im nemali takto zdrhnúť." poznamenám keď ma napadne že sme sa len tak vyparili a nechali tam našich kamarátov "Nemali. Ale máš chuť odpovedať na tie zbytočné otázky?" opýta sa zrak upierajúc pred seba akoby tam videl niečo strašne zaujímavé, zamyslene sa pozriem tam kde on a pokrútim hlavou, má pravdu, nechcelo by sa mi na ne odpovedať a hladať tie správne slová no a už vôbec nie po tom čo som im dnes povedala... Radšej ani nechcem vidieť ich reakciu. Neviem prečo ale je mi s ním strašne dobre, je mojou oporou.. Pritisnem sa k nemu ešťe viac na čo iba zareaguje tým že ma pohladí rukou na boku, kráčame ticho no nie je to to trápne ticho ale príjemné, užívame si prítomnosť toho druhého a pomaly kráčame po starých chodbách ktoré aj napriek tomu ako staro pôsobia sú krásne, "Mám nápd. Čo keby sme zašli do kuchyne?" opýta sa zrazu a ja sa len pousmejem nad jeho nadšením "Ty a tie tvoje nápady" poznamenám a rozbehnem sa dlhou chodbou "Kdo tam bude prvý môže sa toho druhého opýtať jednu otázku na ktorú bude musieť odpovedať" vyhlásim počas behu no to už za sebou počujem dupot jeho nôh, ešte že som si nedala opetky, roz behnem sa ešte viac, bežím hore schodmy a keď už zazriem obraz s misou ovocia usmejem sa, mám to vyhraté... Keď v tom ma zozadu chytí a prehodí si ma cez rameno, búcham ho do chrbta no pritom sa smejem ako besná "No takže akú otázku by som sa ťa opýtal..," hovoril si pre seba no ja som mu skočila do jeho myšlienkového pochodu "Technicky vzato sme tam boli prvý obaja" zasmeje sa a už kráčame k nejakému stolu, posadí ma na stôl a on si sadne oproti mne na stoličku "Takže detailistka, keďže máš pravdu, čo sa celkom ťažko priznáva ale máš, tak sa môžeš aj ty aj ja opýtať jednu otázku" na tvári sa mu pohrával úškrn a mne tiež, prikývla som a on mi položil hlavu na stehná, najprv som ho chcela tresnúť hocičím čo by bolo po ruke ale potom som si uvedomila že mi to nevadí a tak som sa mu začala hrať s vlasmi no vzápätí sa strhol a diabolsky na na mňa uškrnul "Mám to." povedal a zapichol pohlad do mojich očí akoby iba v nich vedel nájsť pravdu "Páči sa ti niekdo ?" opýta sa a ja ucítim ako mi začalo byť srdce, počujem to v ušiach a nič iné nevnímam, sedím tam a nemo naňho pozerám no napokon sa snažím ukľudniť... Po hodnej chvíľi vykokcem "A-ano, jeden by sa našiel" úškrn mu zmizne z tváre akoby ste mu práve vlepili facku no v jeho očiach mu zaiskrí nádej "Kdo to je?" už zase chytám paniku keď si uvedomím že mal iba jednu otázku "To by si chcel vedieť, čo? Sherlock." zasmejem sa zatiaľ čo on viditelne zosmutnie "Ale čo, náš Jamesík je smutný?" robím si srandu a ďalej sa smejem no on na mňa urobí psie oči, zatvári sa ako nevinné dieťa a prikývne. Toto by nezvládol hádam nikdo a tak roztvorím náruč a on sa mi do nej schová naozaj akoby bol malé dieťa no je to sakra rozkošné! On je rozkošný! "Povieš mi to?" zamumle mi do ramena čo najmilšie "Teraz mám ja otázku, a pýtam sa ťa to isté. Páči sa ti niekdo?" zahovorím a chcem sa odtiahnuť no on sa ma drží a nepúšťa ma, takže nakoniec ho teda znova oblapím rukami pričom jednou sa mu hrajem s vlasmi, "Áno a viac než páči."
Au? Neviem prečo ale zabolelo ma to, možno preto lebo som sa do neho zamilovala? Asi to bude tým... Keď nadtým popremýšľam.... Mám chuť plakať, naozaj a seriózne je mi hrozne, odtiahnem sa od neho a mám chuť z tadeto odísť. Pozrie na mňa a v očiach mu vidím nechápavosť, rozumiem mu, chápem prečo to nechápe no z nejakého neurčitého dôvodu sa naňho hnevám. Á, možno to bude tým že si ma namotával až kým som sa do neho nezamilovala a teraz už ho to prestalo baviť a tak chce inú... Jasné, mohlo ma hneď napadnúť že to bola iba hra, špinavá hra! Však je to James Sirius Potter! Prečo by sa mal starať o city druhých, však? On môže mať každú.... No mňa nie!
Postavím sa na odchod no jeho ruka na zápästí ma zastaví "Čo som spravil?" opýtal sa nevinne a smutne na mňa pozrel, no ja som sa mu vytrhla zo zovretia a darovala mu jeden vražedný pohľad "Lex.. To ti tak vadí že sa mi niekdo páči?" cítim pobavenie v jeho hlase čo ma ešte viac vytočí "Nie! A ty čo, pán smutný?" vyhrknem nehnevane a otočím sa smerom k nemu, neodpovedá, iba ticho stojí a pozerá na mňa "Hneď potrebuješ vedieť kdo to je! Ale na čo?! Keď ťa to ani vôbec nezaujíma?!" už doslova kričím naňho aj keď dosť pochybujem že moje slová dávajú nejaký význam, len chcem aby pocítil ako to bolí. Kretén! "Zaujíma ma to viac ako si myslíš" povie podráždene no ja sa iba sarkasticky zasmejem "Aha takže teba to zaujíma, hej ?! A prečo? Veď teba nezaujímajú city druhých!" slzy ma pálili v očiach no hnev ich zahnal späť, kvôli idiotovi ako je tento plakať nebudem. Videla som aký z toho ostal zaskočený a sklamaný? To neviem pretože to som sa už otočila na päte a vyšla von na chodbu. Kračajúc sama po chodbách a dúfajúc že príde za mnou, no on nikde, oprava nikdo nikde. Všetci sa bavili na plese a ja tu ako posledná chudera plačem na chodbe a ani nevidím kam idem až kým do niekoho nenarazím, zapotácam sa no nespadnem dotyčný je na tom podobne a tak zdvihnem pohľad, chrbtom ruky si zotriem všetky slzy a snažím sa v tej tme zaostriť obraz, vlasy....úsmev....lícne kosti "Mike?" zasmejem sa a on tiež "To už hádam ani nie je možné... Prečo si tu?" opýta sa a milo no ja iba otvorím a zatvorím ústa ako nejaká ryba a cítim ako mi už ďalšie slzy stekajú po tvári, Mike podíde bližšie ku mne, prstom mi zotrie slzy a usmeje sa na mňa, s pomocou všetkých síl sa mu snažím úsmev opätovať no pochybujem že by sa to dalo nazvať úsmevom "Lex, čo sa stalo ?" trhavo sa nadýchnem a vyskočím na parapet pod oknom, potlapkám miesto vedla seba a vzápätí už sedí vedľa mňa, objíme ma okolo pliec a ja mu položím hlavu na rameno. Sedíme tam dosť dlho až kým sa neozvem "Prepáč že si tu musel byť so mnou. Ja len proste toto nebol najlepší deň." uchechtne sa a pozrie na mňa "Lex, ja som rád že som tu s tebou mohol byť a že to nie je najlepší deň? Noták veď najlepší deň nie je vtedy keď sa ti nepodarý namiešať dobrý elixír alebo keď zabudneš prísť na metlobalový tréning ale nie keď mi tu plačeš, tomu hovorím jeden z najhorších dní." hovorí pomaly a potichu čo ma neskutočne ukľudňuje a musím sa usmiať, má pravdu, "Ďakujem." pozriem naňho no on sa iba usmeje a pohladí ma po vlasoch "Povedz mi niečo o sebe" navrhnem, keď sa nad tým tak zamyslím nič moc o ňom neviem ale vyzerá ako milý chalan "No ako myslíš, a čo také by si chcela vedieť ?" pozriem von oknom, a zahladím sa na mesiac "Všetko" poviem a usmejem sa naňho a tak začne rozprávať... Čo som sa dozvedela tak žije niekde v Californíí, áno až tam ale to vysvetluje jeho opálenú pokožku, je naozaj pekný, zeleno hnedé oči, pekné plné pery a vždy upravené oriškovo hnedé vlasy... No ďalej, rodičov má muklov a má aj mladšiu sestru ktorá tiež chodí na Rokfort asi do prvého ročníka, ako som už aj povedala, je v mojom ročníku, chrabromilčan a jeho sestra tiež, volá sa Meredit..myslím že som ju už raz videla, zlaté dievča..
Otec im zomrel asi pred dvoma rokmi takže žijú len s mamou ale očividne to zvládajú dobre. No a to je asi tak aj všetko, väčšinou rozprával o jeho sestre, asi to bude starostlivý brat... "Teraz ty" kývne mi hlavou aby som začala rozprávať no ja sa iba zasmejem "Načo? Však môj život poznajú všetci ešte lepšie ako ja sama" poznamenám no on na mňa len pozrie s pohľadom z ktorého neviem nič vyčítať "Veď práve to, každý si vymýšľa historky aký máš život. Niektorý závidia iný sa boja. No ja sa pýtam teba, ako kamarát ktorý sa ťa pýta ako ide život, nepotrebujem klamlivé predstavy. Preto aj keď si myslíš že všetci o tebe vedia to čo ani ty nevieš, nie je pravda pretože všetci žijú v klamlivých predstavách a preto vlastne o tebe nikdo nič nevie, len si to myslia." nemo naňho hľadím, wow, ešte som nikoho nevidela takto uvažovať ale má pravdu "Nikdy som sa nad tým takto nezamyslela ale máš pravdu. Takže kamarát, čo by si chcel vedieť?" usmejem sa a on tiež, potom sa nahne ku mne a pošepne mi "Všetko čo sa dá" a tak som mu začala rozprávať všetko pekne od začiatku, povedala som mu aj o mame, však aj tak to je už jedno no on nevyzeral vôbec zaskočený, iba ma počúval a sem tam sa niečo opýtal, boli sme tam dosť dlho až kým mi nedošli slová no to čo sa dnes stalo som mu nepovedala...
"To je úžastné." žasol nad tým všetkým čo som mu hovorila, ja som sa iba usmiala a zoskočila som na zem "Chcel by som vedieť čo sa dnes stalo no nechem ťa nútiť aby si mi to hovorila, ale kedykoľvek budeš niečo potrebovať, som tu pre teba" povedal milo a tiež zoskočil dole "Ďakujem ti naozaj. Idem asi za dievčatami, keď chceš poď so mnou..." navrhnem no on iba pokrúti hlavou a usmeje sa, usmev mu opätujem a ešte raz ho obíjmem. Potom si už len zakýveme a ja sa poberiem ku velkej sieni kde ešte stále hraje hudba, vojdem dnu a hneď zazriem našu partičku pri stole, okrem nich je tu už iba pár ľudí a tak si to zamierim rovno k nim, sadnem si vedľa Liv a Rose a hneď ako uvidím na stole ohnivú whisky už sa jej zmocním, priložím hrdlo flaše k ústam a už hneď aj zacítim tú pálivú ostrú chuť na jazyku, pár krát si poriadne lognem a potom položím flašu na stôl, nevnímam všetky tie pohľady a hrám sa s flašou "Lex?" opýta sa Fred a ja zdvihnem pohľad, všimnem si že všetci pozerajú len na mňa "Čo sa stalo a kde je James?" stisnem hrdlo fľaše až mi obeleli hánky a znova sa napijem "Tak mám dve verzie jednu pravdivú a jednu nepravdivú takže budeš hádať. Nič sa nestalo, všetko je v poriadku a James išiel spať, alebo všetko je zle a netuším kde je ten kretén, ale podľa všetkého v kuchyni. Tak je to na tebe čomu uveríš ale teraz ak dovolíte toto si beriem so sebou" skončím svoj monológ a schmatnem fľašu, postavím sa a pomaly kráčam von, potrebujem na vzduch, už teraz mám pocit že sa pogrcám no pijem ďalej až kým nevýjdem von ku jazeru a pocit sa nestane skutočnosťou. Nakoniec si sadnem na zem, vyzujem si topánky a nohy si ponorím do vody, je mi jedno aká je zima, mne bolo takto dobre. Po chvíli sa však pri mne objavili moje štyri kamarátky ktoré si posadali vedla mňa, znova som mala chuť plakať, slzy sa mi tisli do očí už len z toho ako som musela pred nimi vyzerať, "Lex, čo ti ten idiot spravil?" opýtala sa nahnevane Lily a sadla si bližsie ku mne no ja som iba mlčala a cítila som ako mi slzy stekajú po tvári, všetko mi ho pripomínalo, šaty mám od neho, náhrdelník mám od neho, dokonca aj ten náramok čo mi dal na Vianoce mám na sebe, vlastne nikdy som ho dole ani nedala "To čo si hovorila keď si nás prišla zavolať k sebe, si myslela vážne ?" opýtala sa milo Rose bez akého koľvek náznaku hnevu či pobavenia a možno aj to ma prinútilo povedať pravdu a tak som iba prikývla "A-a to je t-ten problém" vykokcem pomedzi vzlyky no to už ma všetky obímajú, pomaly im teda vysvetlím všetko čo sa stalo a ako to bolo, dokonca im poviem aj Mikeovi....
"To je taký debil, kretén, idiot..." začala hneď Rose nadávkami na jeho osobu na čo som sa musela pousmiať "Ale ten Mike je zlatý" to sa už zasmejem ale prikývnem "Toto nemal" povie nahnevane Liv, tak ako som to u nej ešte nepočula, pozriem na ňu a naozaj vyzerá nahnevane a to Liv je tá dobrá... "Však počkaj ja mu to dám poriadne vyžrať. Parchant jeden, mu zmalujem ksicht že ho vlastná mater nespozná" trhala trávu zo zeme Lily pričom sa diabolsky uškŕňala, jediná Adeline ostala ticho a len tak sa na nás pozerala akoby tomu ani nechcela veriť "Nie, nie, nie" začnem milo a všetky na mňa nechápavo pozrú no ja sa iba uškrniem a dodám "Chlapec si nemal začínať s Malfoyovou" baby sa hneď rozosmejú ale prikývnu "Tak poďme, dnes spíš u nás" prikázala mi Rose a pomohla mi vstať, iba som sa usmiala a už sme kráčali naspäť do hradu.
Prešli sme až k obrazu tučnej pani, ktorá nam ako vždy neochotne otvorila a nie zrovna potichu sme docupitali až k ich izbe, potom čo som ja odišla sa tam nasťahovala Adeline.. Vošla som dnu a uvítala svoju starú izbu, všetko tu bolo rovnaké, no možno tu bol väčší neporiadok ale inak všetko po starom, hneď som sa zvalila na jednu z postelí a Rose po mne hodila nejaké jej pyžamo, usmiala som sa na ňu a hneď sa aj prezliekla, a nechala všetko tak ako je, sadla som si na zem a baby okolo mňa, takto sme to zvykli robievať vždy... Keď zrazu Lily vstala "Počkaj.." povedala a pribehla ku svojej posteli kde ani neviem z kade vytiahla skoro dvojmetrového macíka, no toto sa nazvať macíkom asi nedá.... hodila mi ho, bol celý biely a mal červenú stužku okolo krku 'Milujem ťa, Lily' bolo na nej napísané a skôr než som sa stihla opýtať mi Lily odpovedala "Áno je od tvojho brata." zasmejem sa, takže môj brat je takýto romantik, dobre vedieť.. Pritúlim ho k sebe a usmejem sa na Lily, sadne si naspäť. Liv vitiahla zo šuflíka dobre veľkú bielu čokoládu a tak sa začal náš debatný krúžok, aj keď v mysli som mala stále iba Jamesové posledné slová 'Áno a viac ako páči'. 'Zaujíma ma to viac ako si myslíš' prečo by ho to tak zaujímalo, dobre aj mňa zaujíma kto sa mu páči ale žeby až takto... "Lex, v pohode?" vytrhne ma z myšlienok Liv a ja iba prikývnem aj keď rozhodne v pohode niesom, keď mne ten idiot tak chýba! Cítim ako sa mi zase tisnú slzy do očí, chcem aby tu bol. Chcem aby mi zase povedal niečo pekné a objal ma, aby sme si zase pozerali fotky v mojom albume a zaspávali spolu v jednej posteli iba v tom najnevinnejšom zmysle slova... Zatvorila som oči a zatriasla hlavou "Som len unavená" poviem a ešte viac stisnem toho maca, vyleziem na postel a na moje prekvapenie si uvedomím že som naozaj unavená, dievčatá iba prikýnu a tiež zalahnú do postelí. No aj napriek tomu ako neskutočne som unavená nezaspím, stále myslím na neho a na to všetko čo sme spolu už stihli zažiť, na tých kopec krásnych slov čo mi povedal a na to ako sme nie raz skoro pobozkali, a to je na tom to najhoršie, ja som si myslela že sa zmenil a že ma má rád ale očividne som sa mýlila. Mýliť sa je ľudské, nie? No tak to radšej aby som nebola človekom...

Ráno sa zobudím dosť skoro, ešte všetky spia, moc som toho nenaspala ale no ani moc nemám na spánok chuť, keďže som celkom hladná tak sa poberiem na raňajky, áno v pyžame.. Aj tak ešte skoro všedci spia a aj keby nejako mi je to jedno...
Došuchtám sa do velkej siene kde všetko vyzerá tak akoby sa včera ani žiaden ples nekonal, sadnem si k prázdnemu chrabromilskému stolu a zoberiem si palacinky, šľahačku a pustím sa do toho. Ticho sedím a pozerám do blba, nakoniec však vstanem ešte s placinkou v ruke a odkráčam von. Vonku je ešte dosť chladno no mne to neprekáža, čerstvý vzduch sa mi dostáva do pľúc a pomaly vychádza slnko. Sadnem si pod strom a pozerám na vodu, dojem posledný kus svojich raňajok a bezmyšlienkovito rozmyšľam, neviem ani či je to vôbec možné, skôr y som to nazvala tak že tupo hľadím na vodu a nad ničím nerozmýšľam teda až dokým nerozhodnem ísť k sebe na izbu, prezlečiem sa, umyjem sa a potom pôjdem zase za babami. Však čo iné by som mala robiť? Za normálnych okolností by sme sa s Jamesom vyvalovali v posteli a on by hral na gitaru...
Postavím sa a znova odkráčam do hradu, ešte stále nikdo nikde, čo je aj fajn, aspoň je tu kľud. "Čokoládová torta" poviem a zívnem si keď už stojím pred našim obrazom. Vojdem dnu a hneď prvý pohľad mi padne na Jamesa lžiaceho v dosť divnej polohe na gauči, konkrétne v takej polohe že nohy má na operadle a hlavu má položenú na zemi no a druhý pohľad mi padne hneď na obrovského plyšového zajaca v strede našej obývačky, bol naozaj nádherný bielo šedy a strašne rozkošný, so takými smutnými očkami a na brušku mal napísané 'Prepáč' , mala som chuť naňho skoči a slino ho objať, myslím aj jedného aj druhého, podišla som bližšie k zajacovi skoro väčšiemu než som ja a uvidela že je pred ním srdce z bielych ruží, kde sa v strede týčila snáď najväčšia čokoláda akú som kedy videla... Niekdo by si povedal že je to starý trik a že je to otrepané no mňa práve takéto veci vedia potešiť, a on to dobre vie! Merlin! A teraz ako čo? Mám sa naňho hnevať keď aj tak to dlho nedokážem...

Hello..
Ták toto je otázka aj pre vás. Má sa naňho Lex ďalej hnevať alebo mu odpustí?
Píšte do komentu...
Síce to dej príbehu aj tak nejako neovplivní ale môžete rozhodnúť...
Dúfam že sa kapitolka páčila, aj keď tá hádka... No to ešte nie je to najhoršie čo s tým plánujem spraviť...
A čo hovríte na Mikea? Čo si o ňom myslíte?..
A čo si myslíte o tom ako Lex zareagovala na to že sa Jamesovi niekdo páči?
Fajn nebuďem ďalej písať o ničom takže, ďakujem za všetky prečítania, komenty a votíki...
Ospravedľňujem sa za gram. chyby...
Majte sa krásne... <3

Mrs. Imagination.