Potter ! Ano, Malfoyová?

...Hagrid...

James:

Úplne som zabudol že som si ich sem zavolal s tým že mi pomôžu niečo vymyslieť. Kurva.

„Lexa," ozve sa Scorp ľadovým hlasom pričom ju zozadu prebodáva pohľadom na čo mi Lex zaryje nechty do chrbta ešte viac.

Ja naozaj neviem čo mám teraz akože robiť.

Pozriem na Lex ktorá sa tvári rovnako stratene ako ja a trochu nahnevane?

Isteže je nahnevaná ty tupec!

No tak popri tom ako sme sa bozkávali som tak trochu zabudol že tu niekto má byť, no.

Potom však šibne pohľadom na dvere neďaleko nás.

Keďže ma nič lepšie ani nenapadlo tak som sa iba milo usmial a začal sa približovať k dverám pri čom som Lex stále pevne zvieral zadok.

„Potter ani sa nehni," precedí pomedzi zuby Scorp a jediný kto sa tu na tom ticho zabáva je Fred.

Ja sa ešte raz usmejem a rýchlo vybehnem von z dverí ktoré vzápätí zabuchnem.

Hneď na to sa ma Lex pustí a s hnevom v očiach na mňa pozrie, presne takým hnevom aký mala vtedy keď odo mňa odsotila Jennu.

Vzápätí však prejde v sklamanie odrážajúce sa v každom kúsku.

Chcel som niečo povedať. Chcel som jej povedať že ju milujem, tak neskutočne že bez nej neviem ani len žiť ale.....bál som sa. Bál som sa jej priznať len preto že ona by to tak necítila alebo možno to bolo preto s akým sklamaním na mňa pozerala, doslova to až bolelo.

„Ja ani neviem čo som si vlastne myslela. J-ja možno som len dúfala že nie si až taká sviňa aby si ma zatiahol do miestnosti s ľuďmi aby si si potom zo mňa mohol zase robiť srandu. Vždy som si myslela že ľudia sa dokážu zmeniť, už len z princípu aký bol môj otec a aký je teraz som v to verila a možno preto som verila že aj teba dokážem zmeniť ale vieš čo? Ja už nevládzem. Proste nevládzem! Už ma to nebaví tváriť sa že mi je ukradnuté s kým si a čo robíš, už ma nebaví stále myslieť na teba. Prosím, vyslovene ťa prosím daj mi pokoj. To je jediné čo chcem, aby si mi už konečne dal pokoj, nech na teba už môžem zabudnúť. Čo chceš viac? Há? Čo ešte chceš? Už si vyhral, zničil si ma a ja už nevládzem, tak mi už daj pokoj,"

Slzy jej tiekli prúdom a každé jej slovo ma bolelo viac akoby sa len dalo opísať.

V tú chvíľu keď vyslovila aby som jej dal pokoj som si prial radšej zomrieť. Nechcem žiť bez nej. Nedokážem to.

V chvíľu keď sa aj mne tisli slzy do očí som ju chcel len objať a už nepustiť. Nechcel som ju počúvať a mal som chuť ju aj proti jej vôli schmatnúť a uniesť niekam preč kde by sme boli konečne sami.

„Nebolo to tak ako si myslíš,....." začnem no preruší ma skôr akoby som dopovedal vetu.

„Nič. Nič nehovor, neverím ti. Proste nie, nedokážem ti už veriť tak sa ani nesnaž,"

Neverí mi. Stratil som ju, už úplne.

Ale aj keď to bude to najbolestivejšie čo spravím nechám ju ísť. Musím. Nemá cenu sa ju snažiť presvedčiť keď mi neverí.