Potter ! Ano, Malfoyová?

...Rozprávka na dobrú noc...

Lexa:

Po nejakej tej chvíli iba pozerania sa pred seba sme sa rozhodli ísť si už ľahnúť. Tak som si zobrala so sebou aj toho zajaca a celá unavená sa hodila na tú úžasnú posteľ aj napriek tomu že to tu nepoznám mám ten pocit akoby som tu už niekoľko krát bola. Moja únava bola naozaj neznesiteľná a vlastne som myslela že aj hneď zaspím. No to som si iba myslela.

Hodinky ukazovali 01:17 a ja som doslova čumela do stropu s rysujúcimi sa kruhmi pod očami, stískajúc toho zajaca. Vlastne keď sa nad tým tak zamyslím ani neviem od koho je. No a teraz nezaspím už vôbec. Od koho môžem mať takéhoto zajaca?

Svoj zrak som presunula naňho a všimla si že na bruchu má napísané slovo prepáč. Kto by mi a hlavne prečo, dával takéhoto plyšáka? Ja, ja musím ísť za Potterom, ja sa ho to musím opýtať...

Nie, nie, to nemôžem on už určite spí a prečo by som ho budila kvôli takej blbosti. Opýtať sa ho to môžem predsa aj ráno...

„Potter. Potter, spíš?" klopem mu na dvere. Ja som za ním naozaj išla okolo pol druhej ráno kvôli tomu aby som sa ho opýtala odkiaľ mám toho prekliate rozkošného zajaca? Ja nie som normálna...

Keď sa však onedlho otvoria dvere na jeho izbe a on vyjde iba v teplákoch je sakra ťažké myslieť na to prečo som sem vôbec prišla. Jeho strapaté vlasy ktoré má ešte strapatejšie ako obvykle mu padajú do očí a pomedzi okuliare pričom tá ich čokoládová farba ktorú môžem vidieť aj cez tú tmu je tmavšia ako obvykle. No to sa už pristihnem ako doslova čučím na jeho telo ako ešte pred chvíľou do toho prekliateho stropu. „Môžem otázku?" opýta sa chrapľavým hlasom no ani mi nenechá čas niečo povedať a hneď pokračuje „Čo sa stalo keď si tu skoro o druhej ráno v pyžame s tým dvojmetrovým zajacom?" začne so smiechom a ja len tak tak odtrhnem oči „Vieš no to je to...Ja proste neviem od koho toho zajaca mám a jednoducho to potrebujem vedieť lebo asi nezaspím a nie sú dve ale pol druhej," teraz sa cítim ako malé dieťa ktoré príde za svojim otcom mu oznámiť že nevie zaspať, on však vybuchne do smiechu a ja si musím kusnúť do pery aby som sa nerozosmiala tiež. „To mi chceš naozaj povedať že si tu len kvôli tomu? Kvôli tomuto zajacovi?" opýta sa so smiechom „Asi? Ja neviem. Možno ešte preto že mi nešlo zaspať a potom ma napadlo to že neviem ani od koho ho mám a ty si tu jediný človek a ja neviem možno by sme sa mohli porozprávať?" vysypem zo seba a čakám nejakú odpoveď typu že nie som normálna alebo obyčajný výsmech no keď sa ani po chvíli nič nedeje naberiem všetku odvahu ktorú v sebe o takomto čase nájdem a pozriem mu do očí. Prv ma prekvapí jeho zamyslený úsmev na perách no ešte viac ma prekvapia jeho oči skenujúce ma taktiež zamysleným pohľadom. „Ja... ja prepáč... ja naozaj nie som normálna. Prepáč že som ťa zobudila. Radšej už pôjdem," vykokcem a otočím sa na odchod keď ma zastaví jeho ruka na mojom zápästí „Nechoď, prosím," povie a zoširoka sa na mňa usmeje no skôr ako sa nazdám ma už vtiahne k nemu do izby. Posadí sa na zem a chrbtom sa oprie o posteľ, chvíľu na neho len tak nemo pozerám no nakoniec si sadnem vedľa neho a hlavu si opriem o jeho rameno, on ma objíme jednou rukou a hlavu si oprie o tú moju. Nikdy v živote by som nepovedala že ten o koho sa budem takto raz opierať bude Potter no čo ma na tom prekvapuje najviac je že mi to nevadí, asi by som sa mala Pomfreyovej opýtať čo bolo v tom elixíre... „O čom sa to teda chceš rozprávať?" ozve sa do ticha. Bez toho aby som čo i len na chvíľu otvorila oči mu odpoviem „Ja neviem, povedz mi rozprávku keď už si teda môj veľký brat," zasmejem sa na čo sa ku mne s radosťou pridá „Dobre krpec," voľnou rukou mi postrapatí vlasy a zhlboka sa nadýchne.

„Kde bolo tam bolo...."

„To naozaj musíš začať takto? To je klišé..."

„Dobre, dobre tak kde nebolo tam nebolo. Môže byť? A už ma neprerušuj...