Potter ! Ano, Malfoyová?

...Túžba ja silná...

Čakal som hádam všetko len nie to čo sa stalo. Ona nás oboch jednoducho obišla a vošla do knižnice. Pozrel som na Monetyho no ten iba pokrčil ramenami a pokúsil sa o niečo ako úsmev. Nepodarilo sa mu to. Bál sa a bolo to na ňom vidno, no on sa nebál mňa ale jej...

Úprimne ani ja som z toho nemal najlepšie pocity a to hlavne vtedy keď som začul spoza zatvorených dverí knižnice krik. Nebolo mi všetko jedno.

Vtom však vyšla von aj s tou najhrubšou knihou akú som kedy videl. Ledva ju udržala v rukách no to čo prišlo ma prekvapilo ešte viac.

Ona ho tou knihou tresla. Nie počkať ona doňho tú knihu rovno hodila a to tak že sa mu hlava otočila o 180 stupňov. S neľudským vzdychom sa sklátil na zem kde na neho začala niečo kričať po.....francúzsky?

Ako poviem vám že v tú chvíľu som naozaj ľutoval že tu nemám kameru. Musel som zadržiavať smiech keď som videl ten jeho výraz. No zaslúžil si. Na jednej strane som bol aj rád že konečne vie aký je no zas na tej druhej mi jej bolo ľúto.

No ona očividne neskončila. Presne v tú istú chvíľu ako on zavil od bolesti som musel aj ja skriviť tvár do bolestnej grimasy. Môžem súcitiť, však medzi nohy od nej som už raz dostal no aspoň už nie som jediný...

Zatiaľ čo on sa tam zvíjal na zemi ona sa otočila čelom ku mne. Mal som trochu obavy no nakoniec som jej pozrel do očí, môj pohľad však hneď zmäkol keď uvidel ako jej slzy tečú po tvári.

Okamžite som okolo nej obmotal ruky a pritiahol si ju k sebe. Bolo mi jej úprimne ľúto. Bolo mi ľúto že to počula. Čo všetko vlastne počula?

„Počúvala si to dlho?" opýtal som sa pričom som ju jemne hladil po chrbte. Ona si zaborila hlavu do mojej hrude a hlasno zavzlykala. Bolo mi z toho na nič. Keď sa cítila zle ja som sa cítil ešte horšie. Ako odpoveď mi po chvíli iba prikývla, spakruky si utrela slzy a potiahla nosom.

„Počula som všetko ak chceš vedieť to," hovorila pomedzi trhané vzlyky. Zovrel som ju ešte pevnejšie a vtisol som jej bozk do vlasov.

Monety sa zatiaľ ako tak pozbieral a venoval mi ešte jeden ospravedlňujúci pohľad. Nakoniec sa odtiaľ pobral preč.

Chytil som ju tesne pod zadok a zdvihol na ruky. Málinko sa usmiala čo vohnalo aj mne úsmev na tvár. oprela si hlavu o moje rameno a zatvorila oči. Bola unavená a bolo to na nej aj dosť vidieť. Čo ma však prekvapilo keď ruku prehodila cez môj krk a jemne ma hladila cez tričko.

Asi omdliem. Myslím že moje nohy sa už nepohnú. Užíval som si danú chvíľu a ani som nemyslel na to že by som mal teraz niečo robiť. Keď však otvorila tie svoje nádherné oči a prestala s tým čo robí som sa vrátil do reality. Potriasol som hlavou v snahe vyhnať tie myšlienky na to čo by sa asi stalo kebyže ju teraz pobozkám. Nedokázal som od nej odtrhnúť zrak a striedavo som pozeral do jej očí a na jej pery. Na tie krásne mäkké a dokonalé pery. Ona robila to isté. Videl som ako sa stráca sama v sebe presne ako ja no ja som bol už dávno stratený. Stratil som sa v nej. Zasnene som na ňu pozeral a čoraz viac som prekonával vzdialenosť medzi našimi perami. Nepatrne sa priblížila a už keď sme sa skoro dotýkali nosmi na mňa znenazdajky vyvalila oči a rýchlo sa odtiahla.

„Ja...ja. ďakujem ti, bolo od teba milé ako si sa ma zastal no pochybujem že si to myslel vážne," povie ešte stále uplakaným hlasom pričom vidím ako sa jej znova slzy tisnú do očí.

„Myslel som to vážne. Každé. Jedno. Slovo," zdôrazním. Uprene jej hladím do očí a snažím sa v tých mojich naznačiť že mi môže dôverovať no v tých jej sa zračí neistota.