Potter ! Ano, Malfoyová?

...Mrzí ma to...

Rýchlo roztvorím moje unavené oči a odtiahnem sa. Mike na mňa zdesene pozrie a potrasie hlavou „Prepáč...Ja...nechcel som," vykokce zničene až sa musím pousmiať „Mike, klamala by som kebyže poviem že ma to nezaskočilo no ty si milý a dobrý chalan ale ja ťa ešte moc nepoznám, teda lepšie povedané nepamätám si ťa...Daj mi čas" ani neviem kde sa vo mne zrazu nabralo toľko pochopenia voči tomu čo spravil no som dosť unavená, proste už nevládzem a stále myslím na to že som to tomu Potterovi všetko tak nechutne vypľula do ksichtu, mne by tiež nebolo príjemné kebyže mi všetky moje chyby takto nechutne prednesú a ešte aj k tomu na schodoch uprostred tichej chodby kde sa každé slovo ešte aspoň päť krát odrazí od stien... ale zase na druhej strane som mu povedala pravdu. Malo by mi byť jedno čo si o tom bude myslieť...

Mike sa na mňa úprimne usmeje aj s tou jeho modrinou a zase sa posadí vedľa mňa no oči už nechám radšej otvorené aj keď v túto chvíľu sa mi to zdá ako neskutočne ťažký výkon aj keď neviem z čoho som taká unavená keď som vlastne väčšinu dňa prespala...s Potterom. A zase výčitky svedomia. Čo ak sa ku mne naozaj snažil byť iba milý? Čo ak sa naozaj zmenil a ja som naňho taká hnusná, taká chladná ako stena z mramoru uprostred januára... Musím uznať že to prirovnanie nie je až také zlé, aj by som sa na ňom zasmiala kebyže nie je určené mne. Och merlin zase som všetko dokašlala! Nie! Spravila som dobre že som mu to povedala, možno sa uvedomí a začne sa správať normálne... Arggg

Proste na to nebudem myslieť a hotovo. Načo sa tým vôbec zapodievam? Už som mu to povedala a to sa nedá zobrať späť no a keď nad tým tak rozmýšľam ani by som to späť nezobrala len by som mu to povedala o niečo šetrnejšie...možno.

Vlastne čo tu teraz akože robím? Aha áno čakám naňho kým príde... Super! Vyzerám ako posledná chudera... Najprv naňho nakričím, potom mu vysypem všetky jeho chyby rovno na tanier, urazene od neho odkráčam a teraz ho tu čakám na to aby ma pustil ku mne do izby... Asi si zatlieskam a poplačem zároveň.

Keď ho zazriem ako kráča hore schodmi a v ruke zviera fľašu ohnivej whisky. Celé telo sa mi podvedome napne a mám pocit že žalúdok mi robí kotrmelce. Podľa poloplného obsahu fľaše ešte bude pri zmysloch aj keď merlinvie kolkatá to môže byť...

James:

Pred pár hodinami...

Ostal som tam neprítomne stáť aj potom čo ma obišla a pobrala sa preč. Nemo som hľadel do steny predo mnou a jej slová mi odznievali v ušiach zas a znova. Ani sám som nevedel čo cítim no po chvíli toho bezduchého státia som si uvedomil že necítim hnev, smútok či akúkoľvek inú emóciu. Necítim nič. Rozbila aj to posledné čo vo mne malo chuť žiť, rozbila aj to čo verilo v to že sa do mňa dokáže znova zamilovať. Ona ma zabila, zabila ma pravdou... Pravdou tak krutou ktorú keď si naozaj uvedomím nemám chuť žiť... Však načo? Stratil som to čo som miloval, stratil som môj zmysel života. Mala pravdu, vo všetkom. Som človek bez charakteru inak povedané telo bez duše, bez citu, bez lásky. Nie som. Nie skutočne...

Nenápadne som prešiel po tvárach ostatných, všetci na mňa hľadeli so súcitom v očiach no ani jeden z nich nič nepovedal. Dokonca ani ten ktorému sa pohrával úškľabok na tvári. No ako hovorím, nedokázal som sa naňho ani len hnevať „Prosím ťa choď preč," poviem pričom zrak stále upieram naňho. On iba s malým uchechtnutím pokrúti hlavou a nakoniec prejde okolo mňa a stratí sa v spleti schodísk. „James..." začne Albus no ja iba so zúfalým smiechom pokrútim hlavou. Práve oznamujem svetu že som sa načisto zbláznil... „Albus, čierny. Chcem čierny oblek a bielu rakvu. Nech to má štýl. Mám ťa rád braček" poviem s vypätím všetkých síl a začnem kráčať dole schodmi nevšímajúc si ostatných „James to nemyslíš vážne! Okamžite sa vráť a prestaň robiť debiliny, dobre vieš že to tak nemyslela len si ju zase vyprovokoval!" zakričí na mňa Albus na čo zastanem a pozriem mu priamo do očí „Braček ale ty dobre vieš že je to všetko pravda," na to sa už rozbehnem po schodoch a skôr ako sa nazdám už stojím vonku.