Potter ! Ano, Malfoyová?

...Večerné kúpanie...

Hello...

Áno pridávam ďalšiu kapitolku už dnes, výnimočne pre verka2212 . 

Tak nech sa páči. :3 

Rozbehla som sa cez pozemky hradu a aj keď bola tma vedela som presne kade mám ísť. Slzy ktoré mi ešte pred nedávnom stekali prúdom mi teraz schli priamo na tvári. Utekala som a zrazu som sa cítila tak voľná že som ani nechcela prestať. Chcela som ho len nájsť a jednoducho nič neriešiť.

Prečo musí byť všetko v mojom živote tak komplikované? Prečo mu proste nemôžem povedať že ho ľúbim a on ľúbi mňa a boli by sme spolu šťastný... No to by nebol život, to je rozprávka.

Zastavím až pri vysokých schodoch do astronomickej veže. Ehm, spomenula som už že sa bojím výšok?

Dobre, chcem ho nájsť tak tam musím ísť. Nie je to zas tak vysoko. Možno kebyže naňho zakričím. Nie, nie proste tam vyleziem.

Chytím sa a pomaly kráčam smerom nahor. Nepozerám sa dole a snažím sa pravidelne dýchať aj keď momentálne je to jedna z tých najťažších vecí.

Keď však pocítim pevnú zem pod nohami zhlboka vydýchnem a povolím môj kŕčovitý stisk na rukách.

„Potter?" pípnem do tmy. Zrazu sa mi to už nezdá ako ten najlepší nápad. Vykuknem z prvého okna a keď si všimnem ako som vysoko hneď sa mi zakrúti hlava a trochu zaspätkujem dozadu. Zakopla som o niečo na zemi a už už by som padla kebyže ma nezachytí pár mocných rúk.

Zachytí ma a vyšvihne naspäť na nohy. Okamžite sa otočím ale keď uvidím tie jeho oči a naklonenú hlavu do boku neodolám a hodím sa mu okolo krku. Až teraz som si uvedomila ako som sa oňho bála.

„Všetci ta hľadajú," vydýchla som a ešte pevnejšie som ho stisla. On mi objatie rovnako opätoval a ešte mi aj vtisol bozk do vlasov na čo som sa jemne zachvela.

„A ty si ma našla," prehovorí no jeho hlas znie trochu divne. Tak sklamane by som povedala.

Jemne som sa odtiahla aby som sa naňho pozrela no jeho kamenný výraz v tvári ma zaskočil. Žeby sa na mňa hneval?

„Hneváš sa na mňa?" opýtam sa a spravím krok dozadu. On sa však iba zúfalo zasmeje a skloní hlavu.

„Ja len proste už nevládzem, už toho mám dosť. Mohol som si spokojne žiť ako predtým a nesnažiť sa o nemožné. Povedala si že nemôžeš tak čo tu potom robíš?" vyhŕkne na mňa s podráždeným podtónom.

Nechápem tomu. O čo sa snažil? A prečo sem pletie to čo som mu povedala?

Jeho slová ma zaboleli. Úprimne zaboleli.

Čo tu vlastne robím? Načo som ho išla hľadať? Mohla som tušiť že sa niečo podobné stane.

„Ja neviem," odpoviem úprimne a zase spravím krok dozadu.

Iba vzdychne a znova sa posadí na jedinú pohovku v miestnosti. Zapozerám sa na tú pohovku a mám taký ten pocit akoby som tu už bola, sedela na nej aj s ním.

„Čo je?" opýta sa nepríjemne no to sa mi už začne zahmlievať pred očami a bolesť hlavy stále neurčito stúpa.

Chytím sa prvej veci čo mi padne pod ruku a pridŕžam sa. Zahmlieva sa mi zrak a naozaj sa cítim akoby som mala za chvíľu odpadnúť.