Potter ! Ano, Malfoyová?

...Deň 1. ...

Všetky otázky sa mi výria hlavou a v očiach čoraz viac pociťujem ako ma pália moje slané slzy, dopekla! Prečo sa to muselo stať?! Vlastne nemuselo ale stalo sa kvôli mojej debilnosti... Všade naokolo panuje úplný rozruch zatiaľ čo vo mne je to podobne, na jednej strane milióny otázok na ktoré nemám odpoveď a na druhej hnev a smútok... Keď sa mi ten bastard ktorý hádzal tú dorážačku dostane do rúk, tak mu aleže veľmi bolestivo a pomaly rozkrájam ruky na štvorčeky! A aleže sakra si vychutnám jeho bolesť... Aj keď ani zďaleka sa nevirovná tej mojej... No to už sem dokráča zástup učiteľov "Pri Merlinovej brade! Čo sa to tu stalo?" vykrýkne Mcgonagalová a svojim zrakom prejde po všetkých naokolo až skončí na mne, no ja som ticho... Zovrie mi hrdlo a pocítim ako sa mi v ňom vytvorí veľká hrča. Nedokážem nič povedať. "Pán Potter, odneste Slečnu Malfoyovú do nemocničného krídla." povie Pomfreyová a podýde ku mne, ešte chvíľu tam len tak sedím a pozerám na ňu so slzamy v očiach. Nakoniec sa však horko ťažko postavím aj s Lex v rukách, jej hlava opretá a moju hruď a tá krv všade naokolo... Merlin!... Ja sa tu asi naozaj rozplačem... Najrýchlejšie ako to v tejto situácii ide kráčam do hradu aj zo zástupom zvedavých študentov a Mcgonagalovou ktorá sa stále snaží z niekho vytiahnuť čo sa tu stalo.

Otvorím dvere na nemocničnom krídle a skôr ako niekdo niečo stihne povedať vojdem dnu a opatrne akoby sa mohla rozbiť ju položím na jednu z prázdnych postelí "Všetci ostante vonku! Aj vy Pán Potter.." povie Pomfreyová a prebodne ma ustarosteným pohľadom. Hh, tak to nech si ale rýchlo vyhodí z hlavy! Ja nikam nepôjdem! "Tak nato môžete zabudnúť" prebodnem ju prezmenu ja vražedným pohľadom, mám pocit že teraz vyzerám naozaj ako prvotriedny psychopat, oči červené a zaslzené v nich pohľad hodný vraha a celý od krvy, ruky zatínajúc v päsť. Očividne nemá zrovna náladu sa tu so mnou vybavovať pretože ma po chvíli nechá tak a poskakuje tu okolo Lex. Prisuniem si stoličku k posteli no skôr než si stihnem sadnúť sa rozvalia dvere a v nich stojí Scorp, no keď ja vyzerám hrozne tak Scorp...
Ale chápem ho je to jeho sestra, má ju naozaj veľmi rád ale ka ju mám radšej....nie...ja ju milujem. Sadnem si na stoličku a neprýtomne na ňu hľadím nevnímajúc dianie okolo, chytím ju za ruku ktorá jej jemne vytŕča z postele. Scorp si sadne na stoličku vedľa mňa no ani mu nevenujem pohľad mám dosť čo robiť zo sebou aby som sa tu psychicky nezrútil a možno sa už aj stalo....nie možno, už sa stalo...
Prečo by mi inak slzy zas a znova tiekli po tvári, veď ja nikdy neplačem... Keď tak nad tým uvažujem ani si nepamätám kedy naposledy som plakal, no ani si nepamätám kedy naposledy ma niečo tak strašne bolelo. Pre Merlina prečo som taký idiot! Prečo skočila predo mňa? Ja by som si to aspoň zaslúžil, ale ona... Nebol najmenší dôvod na to aby sa jej niečo malo stať.... Ani som jej to nestihol povedať, ani som jej nestihol povedať ako veľmi, ako veľmi ju milujem a že sa jej chcem ospravedlniť za všetko čo som jej kedysi spravil... Aj tak som jej vždy len závidel že všetko jej ide lepšie než mne... Dobre klamanie jej nejde ale to je asi tak jediné... Ona je tak dobrá a milá a rozhodla sa mi dôverovať aj keď na to nemala ani jeden jediný dôvod a ja som ju sklamal...zas a znova. Veď ja si ani nezaslúžim aby ma mala rada no predsa má a ani nevie ako som jej zato vďačný, môže sa spolahnúť že keď sa zobudí poviem jej to... No najskôr zabezpečím aby ten kdo to hádzal trpel! "Scorp?" pozriem naňho nahnevane a odpoveďou mi je jeho pohľad plný bolesti "Kdo to hádzal?" opýtam sa no keď uvidím ako preglgne a otočí sa zrakom naspäť k Lex chytia ma ešte väčšie nervy "Opýtam sa ešte raz. Kdo. Hádzal. Tú. Zasratú dorážačku?!" rád by som sa trochu ukľudnil no ukludím sa tak keď tomu idiotovy zmalujem ksicht tak že ho vlastná mater nespozná! "Vieš on to tak ale nechcel, myslím že to ľutuje už teraz. Totižto už som mu jednu stihol vraziť..." uškrnie sa nakoniec a mne tiež trhne kútikmy, poznám akú slinú má Scorp ranu takže tomu chudákovi to naozaj prajem... Však ešte uvidí ako skončí...chlapec bude rád ak sa dožije rána... "Meno.." poviem a zrakom blúdim po bielej stene pred sebou predstavujúc si čo všetko mu spravím "Vieš...tvoj braček má dobrú mušku, no radšej si to mal nechať pre seba" krv mi zastala v žilách, nemôžem tomu uveriť t-to bol Albus? Neveriacky pozriem na Scorpa ktorý zo smutným úsmevom prikývne na čo ani chvíľu nečakám, postavím sa zo stoličky až spadne na zem, zvuk dopadu sa rozoznie po celej miestnosti až všetky oči pristanu na mne ja sa len otočím a zamierim k dverám "Kroť sa, je to tvoj brat" zakričí za mnou ešte Scorp čo ma na chvíľu zastaví... "Predstav si že tam leží Lily." precedím pomedzi zuby ale ani sa neotočím "Ja viem, vidíš snáď že ťa chcem zastaviť...?" vydýchnem a zo zaťatými päsťami roztvorím dvere kde hneď zazriem všetkých, stíchnu pričom všetkých prejdem pohľadom a zastavím až na jednom ktorý na mňa tiež uprene hľadí s až by som povedal skoro čiernym monoklom a na smrť vystrašeným pohľadom "No ja mám pocit že to uz vie..." ozve sa Fred ktorého hneď prebodnem pohľadom ale vzápätí sa vrátim k Albusovi "Ty máš jedno kurevsky veľké šťastie aleže kurevsky veľké že mi Scorp pripomenul že si môj brat..." pomaly sa približujem k nemu zatiaľ čo on ako vidím a počujem prerývane dýcha a ustupuje dozadu "No ani to ťa dostatočne neospravedlňuje od toho aby som ti vrazil takú že sa z toho do konca života nespamätáš..." stále sa približujem k nemu zatiaľ čo on už narazí do steny a nemá kam ujsť, keď sa predomňa postaví Lily, "Stačí dobre? Ukľudni sa." povie a rukamy sa mi zaprie do hrude v snahe odtlačiť ma "Lily prestaň, teba sa to netýka.." precedím pomedzi zuby a zrak zase zapichnem do Albusa, kebyže môj pohľad zabíja je už tri metre pod zemou "Ale áno týka! Ak si si nevšimol ste moji bratia a preto ti hovorím aby si sa ukľudnil, bude v poriadku. Lex bude v poriadku." hneď ako si uvedomím význam jej slov povolím moje napätie a cítim ako sa mi oči zase napĺňajú slzamy, pozriem na Lily ktorá sa na mňa milo usmeje a obíjme ma, objatie jej silno opätujem a cítim ako mi aj nepriek tomu ako sa snažím vypadli dve slzy a dopadly na jej ryšavo červené vlasy, "Bude to dobré, ona bude v poriadku, James" utešuje ma tu moja mladšia sestra a ja sa tu len čoraz viac zosypávam ako nejaký domček z karát, najprv padne jedna karta, potom dve a nakoniec všetky a niekedy sa ti to potom už nechce stavať odznova a tak to necháš tak... 'To bude dobré' ako ja len neznášam tieto slová tak nepravdivé, ako niekdo môže vedieť že to ešte bude dobré? Odpoveď je, niako. Môže len dúfať a práve preto tie slová neznášam lebo nemajú v sebe ani kúsok toho že to tak naozaj bude, nie je tam ani len kúsok pravdy ktorej by som mohol veriť no aj nepriek tomu že si to všetko plne uvedomujem mi tie slová pomáhajú najviac... Lebo dúfať je naozaj to jediné čo teraz môžem. Ešte silnejšie si priviniem Lily a vtisnem jej bozk do vlasov, pomaly sa odtiahnem a presne ako som čakal, zase nikdo nemá nič iné na práci ako pozerať na mňa no nedivím sa, takého psychopata nevidno každý deň no ja nemôžem za to že som sa tak strašne zamiloval že som kvôli tomu schopný ublížiť bratovi, keď si to teraz takto uvedomím, naozaj to vyznie divne ale je to tak.. "James, poď. Oddýchneš si." opatrne na mňa prehovorí Fred, rýchlo naňho otočím hlavu "Nikam nejdem, budem tam dokým na mňa zase nepozrie tými očami a sama ma z tade nevyženie! " poviem a hneď sa aj otočím a vojdem naspäť dnu. Na stoličke ešte stále sedí Scorp a hladí jej ruku, zrakom prejdem po nej ako tam leží, hlava obviazaná, oči zavreté a prvavidelné dvíhanie hrudníka... Sadnem si na stoličku vedľa a hlavu položím na postel... Všetko sa to stalo kvôli mne. Keby som to tak mohol byť ja koho to trafí... Merlin ona mi slúbila, ráno mi slúbila že potom budeme pokračovať... Už len kvôli tomu som ju vtedy pustil, lebo som myslel že to tak naozaj bude. Takto to nemalo skončiť...takto nie...
Z hrdla sa mi vyderie pár nešťastných vzlykov ktoré som už nemohol udržať "Stalo sa to kvôli mne.. Prečo skočila predo mňa? Prečo?" poviem viac zúfalo akoby som chcel ale to jednoducho už nezadržím, no a čo? Nech vie ako mi na nej záleží... "Neviem.." odpovie mi potichu. Zdvihnem hlavu a chrbtom ruky si rýchlo zotriem slzy, pozriem na ňu a vtisnem jej bozk na jej ladové pery, pri jej ladových moje pôsobia vrelo a možno aj sú. Chytím ju za ruku a hrám sa s jej prstami ktoré nie sú o nič teplejšie ako jej pery, kebyže nevidím ako dýcha pobedal by som že je mŕtva... Ešte aj pomyslieť na to zabolí... Neskutočne ma bolí takto ju vidieť, chcel som jej toho toľko povedať... Nie, nie, nevadí dopadne to dobre a ja jej to poviem hneď ako sa zobudí, budem prvý koho uvidí a aj keby sa pozerala inam tak sa jej natlačím do zorného pola.. Ona bude v poriadku... Všetko bude v pohode... Nahováram si pokiaľ sa mi do popredia nedostane otázka ktorá tam celý čas leží a smeje sa na mojej naivnosti...
Čo ak...?
Čo ak to nebude v pohode?
Čo ak je to až moc vážne?
Čo ak...?