Potter ! Ano, Malfoyová?

...Nápoj lásky...

Celý obsah čaju skončí na Fredovi a to mi nedovolí nezasmiať sa. Ten jeho výraz stojí za všetko!

„Prepáč.....to....ale," kokcem a aj s ostatnými lapáme po dychu od smiechu teda až na Freda ktorý ma prepaľuje neľútostným pohľadom.

„Malfoyová! Ja. Ťa. Zabijem," precedí pomedzi zuby ale mne aj tak nezíde úsmev z tváre.

„Len to skús ale nie si prvý kto mi to hovorí a pozri stojím tu. Živá a zdravá čo sa o niektorých už tak celkom nedá povedať," snažím sa ho zastrašiť no on nado mnou len s úsmevom pokrúti hlavou. Jedným okom pozriem na Pottera ktorý sa usmieva ako slniečko na hnoji.

„Potter ty sa neuškŕňaj s tebou si to ešte vybavím," otočím sa celým telom oproti nemu. Ublížene na mňa pozrie.

„Ale ja za to nemôžem!" obráni sa ako malý chlapec ktorý práve rozbil vázu. A to myslím úprimne on tak naozaj vyzerá. Až mám chuť sa zasmiať ale kusnem si do jazyka a namiesto toho naňho prižmúrim oči.

„Určite za to môžeš ty! A aj keby náhodou nie tak za to oslovenie ti to spočítam,"

„A čo mi spravíš kráska?" zasmeje sa načo ho prepálim vražedným pohľadom.

„Nechci vedieť, budeš mať nočné mory,"

„Ale ja to chcem vedieť, keď budem mať nočné mory pôjdem za tebou,"

„O tom pochybujem Potter pretože tvoja nočná mora budem ja," odvrknem a otočím sa na odchod. Vyjdem z veľkej siene a kráčam do učebne elixírov. No sama aj tak dlho neostanem za chvíľu ma totiž všetci dobehnú.

„Myslím že by som vedel vybaviť aby si dostala iného partnera na elixíry," ozve sa Mike. Zastavím a neskríkajúc nadšenie sa naňho pozriem.

„Naozaj?" opýtam sa s nadšením a odpoveďou mi je iba jeho prikývnutie s tým očarujúcim úsmevom.

„Myslím že to nebude treba," vloží sa do toho Potter. Nahnevane naňho pozriem.

„A to už prečo?"

„Lebo ja chcem ten projekt robiť s tebou,"

„A to už prečo?" zopakujem svoju otázku stále trochu vyvedená z miery kvôli jeho odpovedi. On chce robiť nápoj lásky, so mnou? Niečo tu nesedí.

„Kvôli tomu ako skončil ten príbeh" čo? Prečo sem pletie ten príbeh? Nechápavo sa naňho zahladím.

„Ak si náhodou zabudol tak ten koniec si mi ešte nepovedal," prekrížim si ruky na hrudi pričom ho skenujem očami ale vyhýbam sa tým jeho.

„Ja viem," odpovie jednoducho a spraví pár krokov ku mne. Moja hlava kričí aby som ustúpila alebo najlepšie proste odišla no moje vnútro sa protestne zachveje. Ostanem stáť.

„Ale raz ti ho poviem," zase ku mne podíde o niečo bližšie a ja zase ostanem stáť.

„A prečo mi ho nepovieš teraz?" prehltnem tu obrovskú hrču v mojom krku a opýtam sa.

„Lebo ešte nie je vhodný čas," bez náznaku vtipkovania spraví posledné dva kroky a už stojí celkom blízko mňa. Snažím sa tváriť prirodzene ale už teraz viem že sa mi to nedarí.

„Uvidíš," povie nakoniec. A ja sa pozriem tam kde som nechcela. Do jeho očí. Moja myseľ kričiaca na mňa slová v zmysle či som normálna sa stráca pod pravidelným zvukom môjho bijúceho srdca. Vnímam iba jeho dokonalú vôňu a tie neskutočne nádherné oči. Prečo sú tak úžasné? Prečo je ON tak úžasný?