Potter ! Ano, Malfoyová?

...Mike...

Ráno sa zobudím konečne s príjemným pocitom. Podvedome sa usmievam a túlim k sebe.... Počkať! Čo? Rýchlosťou vetra roztvorím oči a keď vedľa seba uvidím spiaceho Pottera vyvalím oči a čo najviac sa odsuniem, rukami sa mu zapriem do boku v snahe vytlačiť ho z postele no on sa ani nepohne a ja skôr ako si uvedomím s malým výkrikom už ležím na zemi "Au" poviem a pošúcham si ruku na ktorú som spadla, to bude zase modrina "Si v poriadku?" opýta sa ma so smiechom Potter a jeho strapatá hlava vykukne na mňa z postele "Ha ha ha, pobavil si sa? Kdo ťa pozval ku mne do postele?!" vyhŕkla som naňho a on sa hneď prestal smiať "Nooo ja som sa pozval sám..." povie ale keď vidí môj vražedný pohľad radšej rýchlo dodá "To som mal spať po sediačky ? A náhodou keď si spala nevyzeralo to že by ti to nejako moc vadilo" víťazoslávne sa na mňa uškrnie naznak toho že toto kolo vyhral. Zdvihla som sa zo zeme a schmatla hneď prvý vankúš čo som uvidela a poriadne ho ním tresla po hlave "Auu, a to bolo za čo?" smutne na mňa pozrie pričom si šúcha miesto na hlave "Netvár sa že ťa to bolelo a to máš za to že sa správaš ako taký parazit" odvrknem mu nepríjemne a znova sa pokúsim ho vytlačiť z postele "To bolo od teba hnusné" prekrýži si ruky na hrudi a nasadí výraz malého urazeného chlapca až sa musím zasmiať "Kušuj z tadeto, aj tak máš byť na hodine" ukážem na dvere no on si akurát tak lahne na druhý bok a zavrie oči takže tam stojím ako úplný idiot a nikdo si ma nevšíma, výborne... "Ja to myslím vážne, Potter" precedím pomedzi zuby a on náhle otvorí oči "A ty si myslíš že včera som tam akože bol, hej? Nie, sedel som tu, pri tebe a čakal kým sa zobudíš. Bol som tu, celý čas a všetko len preto lebo mi na tebe záleží a... To je jedno. Proste mi teraz dovol aby som tu bol." skončí a zaborí hlavu do vankúša. Pomaly stiahnem ruku a stále si odohrávam čo mi povdal, nemo naňho pozerám pričom nemám slov. Zálží mi na tebe. Odohráva sa mi v hlave a tak sa podvedome usmejem. "Fajn ale posuň sa" zatlačím naňho a on sa trochu posunie pričom hlavu otočí na mňa, ja si lahnem vedla neho ale nechávam medzi nami ako takú medzeru a otočím sa na druhý bok aby som ho nevidela, keď sa mi ruka obmotá okolo pásu a on si ma pritiahne k sebe ako najviac to ide "Dobrú noc" pošepne mi ale stále mi rukou zviera pás ako nejakého plyšového macka, takže na útek môžem zabudnúť. Potichu ležím pozerajúc do blba a čakajúc kedy zaspí, keď už si myslím že spí podľa jeho pravidelného dýchania, chytím mu ruku a chcem ju zdvihnúť no dosiahnem akurát toho že jeho stisk akurát tak ešte zosilnie "Ja ťa nepustím, zmier sa s tým" povie a zasmeje sa na čo ja iba odfúknem a tak zatvorím oči a pokúšam sa zaspať, ešte viac sa schúlim pri ňom a upadnem do tvrdého spánku...

Vojdem dnu a uvidím ho spať vo veľmi čudnej polohe na gauči, a to konkrétne hlavou na zemi a nohamy prehodenými cez opierku. No moju pozornosť hneď po ňom upúta gigantický plyšový zajac, chvíľu tam naňho iba nehybne hľadím a pohladom skáčem z Pottera na zajaca a zase naspäť až nakoniec skočím na Pottera ktorý sa hneď zobudí ale ani chvílu neváha a hneď ma objíme...

Rýchlim posadením na posteli sa hneď zobudím a nie len ja, Potter vedla mňa sebou tiež riadne trhne takže až skončí na zemi na čo ja vybuchnem do hurónskeho smiechu.. "Strašne vtipné. Môžeš mi povedať čo toto malo byť za prebudenie?" opýta sa zatiaľ co sa pokúša vstať zo zeme no to by nebol on kebyže sa nepodkne o roh postele takže zase skončí na zemi pričom mne už tečú slzy od smiechu "Auu" zakňučí na čo sa nahnem cez postel a pozriem naňho. Bez náznaku toho žeby ho niečo bolelo si leží rozvalený na zemi "Neublížil si si, ty moje chúďatko?" znova sa rozosmejem na čo zase nasadí masku malého chlapca "Myslím že to treba pofúkať" povie a urazene sa pozrie druhým smerom "A kde ťa to bolí ?" hrajem s ním ale to sa smiechu už ani on nebráni "Tuto" ukáže na svoje pery a uškrnie sa na čo naňho pozriem pohľadom či to myslí vážne a iba dodám "Určite ťa bude bolieť pera keď si spadol na zem ty idiot" zasmejem sa a znova si ľahnem na postel pričom sa on znova snaží vstať "No a prečoby nie? Keď som padal tak som si kusol do pery a teraz ma to bolí" zase sa iba zasmejem a neveriacky naňho pozriem "Toto skúšaj vieš na koho" hodím po ňom vankúš no skôr ako sa ho dotkne tak ho chytí "Ale za pokus to stálo" uškrnie sa na čo iba s úsmevom pokrútim hlavou "Si idiot" poviem jednoducho stále s úsmevom na perách. Nakloní sa ku mne a pošepne mi do ucha "Ten najväčší" a zase si lahne vedla mňa...
"Koľko je vlastne hodín?" opýtam sa po chvíli ticha a pozerania do stropu "Záleží na tom?" odpovie mi na otázku otázkou "Byť či nebyť ? To je otázka" poeticky prednesiem ale namiesto potlesku sa mi dostane akurát tak iba smiech ku ktorému sa hneď pridám "Ako ťa toto pre Merlina napadlo?" opýta sa so smiechom "Ja neviem ale som hladná takže sa idem najesť" poviem akoby nič a posadím sa pričom pozriem naňho "Ty si neskutočná..." pokrúti hlavou a usmeje sa na čo doňho ďobnem prstom a on nechápavo pozrie na môj prst "Tak a práve som ti vyvrátila tvoj fakt. Ja totižto som skutočná. Žijem a práve sa ťa dotýkam" chvíľu nastane ticho no potom obaja vybuchneme do smiechu "Dobre, dobre ty detailistka. Vyhrala si" uzná a ja sa víťazoslávne uškrniem. Takže scóre je vyrovnané... "Ale nezabudni na to že ti tie rúžové vlasy v najbližšej dobe vrátim, aj keď to bolo už dobre dávno máš smolu" hovorím pričom vstávam z postele, dúfam že si Pomfreyová nevšimne že tu niesom lebo to potom nedopadne dobre... "Toto nemôžeš myslieť vážne! Ty mi to chceš naozaj vrátiť ?" neveriacky s vyvalenými očami na mňa presunie pohľad, musím sa uškrnúť, aspoň toto sa nezmenilo "Nebodaj sa bojíš ?" výsmešne naňho pozriem a on v snahe skryť svoje prekvapenie odvráti zrak a postaví sa "Mal by som ?" zasmejem sa a nakloním sa k jeho uchu "Mal.." poviem jednoducho a veľavýznamn sa uškrniem. Nasucho preglgne. V hlave sa mi už začínal rodiť plán... "Takže stále platí aj tá dohoda ?" opýta sa po chvíli na čo sa neubránim malému úsmevu ktorý rozhodne neunikne jeho očiam "Ešte môžeš vycúvať" podpichnem ho no on sa len zasmeje a dodá "Možno by som aj kebyže si živo nepredstavím ako všetkým hovoríš že som najlepší a najúžastnejší a dokonalý a.... Kam ideš ?" hneď sa rozbehne za mnou keď si všimne že kráčam preč "Kam asi? Už som povedala že som hladná takže idem do kuchyne a prepáč ale takéto žvásty neviem dlho počúvať..." rozprávam mu kráčajúc von z dverí nemocničného krídla, vyjdem von a najprv sa porozhliadnem či nevidím niekoho naokolo "To nie sú žvásty, kráska ale krutá pravda... A to chceš len tak odísť do kuchyne a nikomu o tom nepovedať? Počkať. Ty si pamätáš kuchyňu?!" zastaví ma v pohybe a postaví sa predomňa, väčšieho mamlasa hádam nepoznám! "Takže po prvé, odkedy som ti ja kráska?! Ešte raz mi tak povedz a nedožiješ sa rána. Po druhé, načo to budem niekomu hovoriť? Vieš o tom ty a to stačí... Na a po teretie, áno pamätám." dokončím a obídem ho pričom ho tam nechám stáť a pokračujem v ceste "Nie, ja ťa nikam nepustím! Môže sa ti niečo stať. Choď si naspäť ľahnúť, ja ti niečo donesiem." znova ma rukou zastaví v ceste a postaví sa predomňa, no nebránim sa, tak trochu ešte vstrebávam čo povedal. "Ty si o mňa nebodaj bojíš ?" s úsmevom mu pozriem do očí ktoré ho v momente prezradia ale aj tak pomaly a neisto prikývne. Až po chvíli si uvedomím že naňho so širokým úsmevom pozerám "To je od teba milé ale neboj nič sa mi nestane" znova ho obídem a aj s úsmevom na perách o ktorom ani neviem si vykračujem pre zmenu tichou chodbou keď ma zastavia ruky na mojom páse. Jemne zhíknem no hneď si ma otočí tvárou k sebe, jednou rukou mi zdvihne bradu medzi palec a ukazovák a uprene mi pozrie do očí "Teraz ma počúvaj. Nikam nejdeš, iba tak ľahnúť si naspäť do postele. A je mi jedno či sa ti to páči alebo nie." povie rázne ale ja vybuchnem do smiechu. Keď on sa tak snaží až je to roztomilé! No nevyhnem sa jeho nechápavému pohladu. So smiechom pokrútim hlavou "Ja to myslím vážne takže pokial nepôjdeš dobrovolne...." odmlčí sa a chytí ma za pás pričom si ma rýchlo prehodí cez rameno. S malým výkrikom skôr ako sa spamätám už kráča smerom naspäť "Potter! Daj ma dole! Noták, veď sa chcem iba najesť..." zaskučím pričom na ňom visím ako vrece zemiakov "Ale ak by sa ti niečo stalo... Proste nie. Nedovolím aby sa ti znova niečo stalo. Tú istú chybu už neurobím. Nie" povedal skôr pre seba no aj tak som to počula a aby som bola úprimná ostala som z toho prekvapená. Milo prekvapená. "Kdo si a čo si spravil s tým Potterom ktorého poznám?" opýtala som sa s úsmevom no on sa len zasmial a naďalj ma niesol prehodenú cez rameno. Celú cestu sme už nic nehovorili, každý bol zabratý do svojich myšlienok. Ja som sa znova snažila si spomenúť no stále nič... Potom som rozmýšlala nad ním. Prečo je ku mne zrazu tak milý? Čo sa stalo? Nebodaj zmenil názor na mňa? Alebo je to len ďalšia z jeho hlúpych hier ktoré má tak rád? Žeby ma chcel iba takýmito rečičkami oblbnúť a potom iba jednoducho využiť ako každú inú? Alebo sa zmenil? Fajn takže jednoznačne beriem za odpoved prvú otázku. Veď to by sa naňho aj podobalo, určite zase s Fredom niečo vymysleli a teraz to tu na mňa skúša. Zase tie jeho hry. Ale fajn keď chce hrať, nech sa páči. Môžme začať. Asi o mne ešte nevie že ja hrajem nefér...