Potter ! Ano, Malfoyová?

...Prechádzka búrkou...

„Kam ideš?"

„Tam kam sa neodváži ísť," odvrknem nepríjemne mame a schmatnem prvú bundu ktorú uvidím.

Zabuchnem za sebou dvere a vyberiem sa priamo do búrky. Aspoň viem že sem za mnou nepôjde, potrebujem byť sám alebo lepšie povedané nechce byť teraz s ňou alebo úprimne povedané hnevám sa na ňu.

Áno, hnevám. Tak ako ja jej poviem že ju milujem, vyznám jej lásku a ona ešte potom váha či ma vôbec chce vidieť? Ako...nepochopím čo sa jej preháňalo hlavou. Dobre, možno som jej aspoň mohol napísať ale keď ja som jej to všetko chcel povedať osobne aby mi naozaj verila. Ale ako jej mám teraz veriť či všetko to čo hovorila bola pravda? Čo ak to proste nemyslela vážne?

Nie, nie to asi nie. Len prečo potom nechcela prísť?

Sám neviem prečo ma to vlastne tak rozhodilo no proste je to tak. Proste len o ňu nechcem zase prísť, konečne sme spolu a mám ju iba pre seba tak nechcem aby sa niečo pokazilo. Chcem aby neľutovala že sa do mňa zamilovala, chcem jej vo všetkom vyhovieť len nech je pri mne, so mnou.

Nedokážem si predstaviť to že by sa jej niečo stalo alebo žeby ma proste nemilovala. Nechcem si to predstaviť.

Neviem či by som dokázal denne na ňu nemyslieť či pozrieť sa na ňu bez toho aby sa mi prikradol malý úsmev na tvár, neviem či by som dokázal nemilovať ju. Stala sa mojou prioritou, mojím zmyslom života a cieľom, koncom a začiatkom. Je pre mňa všetkým a tak to nechcem pokaziť.

Konečne všetko dáva zmysel a ja sa môžem každý deň zobudiť s pocitom že je pri mne a že nezáleží na tom čo je dnes za deň pretože už len keď sa na mňa usmeje viem že bude skvelý.

Nejde tu o ňu, ide o mňa. Som moc sebecký na to aby som sa s niekým delil o jej nádherný úsmev. Som moc majetnícky na to aby som ju len tak nechal ísť. Ide o mňa, ja ju chcem, je moja a ešte chcem aby s tým aj bola spokojná. A keď už niečo nesedí hneď som nervózny že niečo robím zle.

Možno som sa s ňou o tom mal iba porozprávať a nie hneď odísť. Ani som nemusel zmoknúť, škoda len že už som stihol skonštatovať že som idiot a k tomu aj zmoknúť.

Zastavím v ceste a započúvam sa do hustého dažďa ktorého kvapky prudko narážajú na ešte dlho nekončiacu cestu.

Vzdychnem do prázdna a zakloním hlavu tak aby kvapky dažďa padali na tvár. až potom si uvedomím ten blesk ktorý osvetlí nebo. Okamžite mi príde na um to ako sme tu boli cez zimu, vtedy to ešte bolo iné no aj tak som ju nemohol nechať triasť sa pod tou perinou samú uprostred tej búrky a ani som nechcel.

Čo tu robím? Prečo som tu? Mal by som byť teraz pri nej. Túliť si ju pod dekou a ďakovať jej že so mnou vôbec je a nie tu ako posledný žobrák stáť na ulici v búrke keď ma doma čaká moje dievča.

Rozbehnem sa teda smerom späť k nášmu domu. V tej tme skoro nič nevidím a nechtiac narazím do nejakej osoby.

Prvé čo ma napadne je že je to ona no potom zdvihnem hlavu a moje očakávania s rozplynú. Predo mnou stojí nejaký muž s kapucňou na hlave.

„Prepáčte," ospravedlním sa a chcem sa rozbehnúť ďalej no zastaví ma.

„Dnes večer ste už druhý ktorý do mňa narazil, kam sa vy mladý toľko ponáhľate?" položí mi otázku no mňa zaujme skôr to že som už druhý.

„Nebola tá prvá osoba dievča? S bielymi vlasmi?" pozriem naňho s nádejou.

„Áno, myslím že áno, no určite niekoho hľadala," povie pokojne zato ja ho mám chuť vyobjímať tu a teraz.