Potter ! Ano, Malfoyová?

...Deň 2. ...

Nanešťastie je tu sám takže už ma asi nikdo nezachráni... Nervózne z nej zložím ruky a prehrabnem vlasy pričom očami behám všade možne len nie naňho, zatiaľ čo sa na mne viditelne baví, počkať on sa usmieva? Nakoniec predsa zakotvím nechápavým pohľadom na ňom zatial čo si sadne vedľa mňa "Pozri, keď ja dokážem prekusnúť že si sa do nej zamiloval tak ty hádam prekusneš že ja som jej otec nie?" hodí na mňa s úškrnom a mne skoro vypadnú oči, ako toto môže vedieť?! Tak ja sa môžem snažiť to skriť kolko chcem no aj tak to všetci budú vedieť skôr ako ja... Ešte skôr ako mu stihnem niečo povedať mi pozrie do očí a rozhodne povie "Mňa neoklameš takže sa o to ani npokúšaj a navyše áno je to vydno..." zasmeje sa nakoniec a mne tiež ujde malý úsmev "Asi nie som tak dobrý klamár ako som si myslel.." ozvem sa a spolu sa zasmejme "Mne nevadí že ste jej otec náhodou o vás velmi pekne rozpráva.." dodám pričom znova chytím Lex za ruku a pozriem naňho, v očiach sa mu mihne potešenie a úsmev to len potvrdí "To si ešte nepočul ako rozpráva o tebe" prehodí akoby nič no mne sa hneď rozbúchalo srdce a keď sa úsmev rozlial na mojej tvári už bolo neskoro skrývať radosť a tak som jej zanechal malý vrelý bozk na jej ladovej dlani, pekná to predstava že o mne rozpráva... Ako ja ju milujem! Najradšej by som bol kebyže sa už zobudí a ja jej to môžem povedať, hlavne nech je v poriadku...

Kým sme tu mlčky sedeli prišiel za nami aj Scorp a postupne aj ostatný takže sme tu okolo jej posteli boli asi desiati no ja som si nepustil svoje čestné miesto pri nej hlavne nie potom čo ma tiež chytila za ruku...

Lexa:

Všetko ma bolí ale najviac asi hlava, nedokážem si na nič spomenúť, teda nemám poňatia kde som no čo je horšie od bolesti hlavy ani nedokážem otvoriť oči, snažím sa spomenúť si na to čo sa stalo alebo kde to som ale bolesť hlavy mi v tom moc nepomáha, cítim sa tak zmätene ako ešte nikdy v živote. Ukľudni sa, kľud. Opakujem si v hlave, zhlboka sa nadýchnem a vzápätí vydýchnem. Takže cítim že ležím na niečom mäkkom, takže podla všetkého by to mala byť postel. Mám obviazanú hlavu, cítim to a hlavne tam kde to bolí najviac... No hneď ako zhodotím situáciu že sa mi asi niečo stalo zaregistrujem stisk na mojej pravej ruke, niekdo ma drží za ruku a jemne mi ju hladí, je to príjemné a tak sa pokúsim o malý úsmev ktorý hneď olutujem pretože ma rozbolí hlava ešte viac. Skúsim dotyčnému stisk opätovať čo sa mi celkom podarilo keď však započujem hlasy som zase na začiatku, úplne zmätená. "Myslím že sa prebúdza" povie dievčenský hlas, myslím.....myslím že som ho už niekde počula. Áno..,veď to je Rose! Hneď ako si to uvedomím chcem rozlepiť viečka no zase márny pokus, zrazu sa tak jednoduchá vec zdá byť tou najťažšou. Stisk na ruke ešte viac zosilnie a pocítim ako ma niekdo pohladí po líci. Čo sa to tu deje ?! Mám chuť zakričať no podarí sa mi akurát tak otvoriť ústa a zase ich zavrieť, radšej to už ani nebudem skúšať pokial by to malo zase skončiť hrou na rybičku... Radšej si ešte raz skúsim spomenúť, no naozaj nemám ani tušenie čo sa stalo... Dobre, kľud. Čo si pamätám ako posledné? Pýtam sa sama seba. Veď ani nemám páru čo je za deň! Noták, noták niečo si predsa musím pamätať.... Počkať. Akoby, áno! Však posledné si pamätám ako mi Potter zafarbil vlasy na rúžovo... Áno! To tomu parchantovy ešte vrátim, no celkom rada by som vedela prečo som teda niekde na nejakej posteli pričom cítim ako sa na mňa pozerajú nejaký ľudia včetne Rose a prečo ma tak neskutočne bolí hlava ?! To by ma zaujímalo asi zo všetkého najviac, ak s tým bude mať čo dočinenia James tak ho už naozaj zabijem.... Čo?! James? Odkedy Pottera volám menom?! Už začínam mať naozaj zvláštny pocit že som niečo vynechala... No po tomto je všetko také zahmlené a ja si naozaj nedokážem vyobraziť čo sa stalo. Už ma to začína poriadne štvať!
Znova sa pokúsim o otvorenie očí a na moje prekvapenie ich na úzko otvorím no aj tak nič nvidím pretože skôr ako si stihnem čokoľvek prezrieť do mňa udrie silné svetlo a ja ich znova zavriem. Nie! Potrebujem vedieť čo sa tu pre Merlina deje!
S vypätím všetkých síl som sa pokúsila o to isté. Pootvorila som oči a prvé čo som zazrela bol pár čokoládových utrápených očí, chvíľu mi trvalo než som sa od nich odtrhla a svoj zrak preniesla na takej istej farby strapaté vlasy..... Potter....
Do pekla čo tu robí?! Zrak presuniem ďalej a až vtedy si všimnem že sú tu hádam všetci, Scorp, Rose, Liv, Fred, Albus, nejaké dievča a dvaja chalani no čo ma prekvapilo najviac bolo keď som zazrela otca ... Tak teraz som už úplne mimo. Čo tu všetci robia?!
Všetci na mna napäto pozerali a ja na nich, pozrela som na ruku ktorú mi stále niekdo zvieral a od ruky som pomaly prešla k tvári no skoro mi vypadli oči keď som si uvedomila že mi ju celý čas držal Potter, okrem toho znova sa opýtam sama seba to čo som sa už pýtala, čo tu vlastne robí?! Vymaním si ruku z jeho zovretia a snažím sa nevnímať ten jeho ublížený výraz, zakryjem si ňou tvár a zhlboka dýcham, alebo lepšie povedané snažím sa nezblázniť... Skôr ako stihnem čokolvek spraviť sa k nám dohrnie Pomfreyová a ja si až potom uvedomím že ležím v nemocničnom krídle. "Už ste hore? Výborne!" povie nadšene a prederie si cestu ku mne, prečo zase o ničom neviem?! Čo. Sa. Tu. Do pekla stalo?!
"Čo...čo-o tu ro-bím?" opýtam sa chraplavo až sa zlaknem vlastného hlasu a pohlad mi padne z neznámeho dôvodu na Pottera ktorý na mňa nervózne pozerá pričom si kúše spodnú peru "Nepamätáš si?" ustrachane sa opýta a v jeho očiach sa zračí strach, oficiálne som sa zbláznila! Odkedy sa Potter bojí? A o mňa?! Fajn mám pocit že som niečo naozaj vynechala. Zatvorím oči a skúšam si spomenúť no stále mám pred sebou deň kedy som mala ísť domov a snažila som sa pomstiť Potterovi za tie rúžové vlasy... Nič viac nič menej... Pokrútim hlavou a následne otvorím oči
"Trafila vás dorážačka do hlavy" skonštatuje Pomfreyová a pomaly mi začne odmotávať obvezy z hlavy, to by bolo fajn ale nechápem kedy ma to akože mohlo trafiť... "Ako ma to mohlo trafiť?" opýtam sa nechápavo ale naspäť dostávam zase iba ďalšie tak isto nechápavé pohľady "Však keď sme mali metlobalový zápas tak..." začne to dievča pri Fredovi no ked si všimne ako zmätene na ňu pozerám odmlčí sa "No okej mali ste metlobalový zápas ale ako to pre Merlina trafilo mňa?!" začínam byť nervózna pretože naozaj aleže naozaj ničomu nechápem no očividne nie som jediná pretože tie nechápavé pohľady zaručujú to že niečo nie je tak akoby malo... Už nezvládam to ako na mňa pozerajú, akoby som sa práve zbláznila a tak svoj pohlad presmerujem na okno za ktorým príjemne svieti slnko. No niečo mi nesedí. Prečo pre Merlina svieti slnko keď majú byť Vianoce?! "Aký je dnes deň?" opýtam sa nervózne keď si začnm spájať dve a dve "Druhého....mája" povie Potter a očividne mu tiež niečo dopína. Druhého mája?! Kurva a toto je ako možné?! Jedine žeby... "Takže Vianoce už boli... Ale...ale ja si ich nepamätám" ticho si mrmlem sama pre seba ale očividne ma počuli "Počkaj, zlatko čo si pamätáš naposledy?" kľakne si ku mne otec a chytí ma za ruku pričom mi uprene hladí do očí "Keď sme mali ísť domov..." nedokončím lebo zasyčím od bolesti keď sa Pomfreyová dotkne toho bolestivého miesta na hlave no prekvapí ma keď Potter len tak rýchlosťou vetra vstane až zhodí stoličku na ktorej sedel a s rachotom dopadne na zem zatiaľ čo on sa prechádza hore dole pri mojej posteli a napnuté ruky zviera v päste ale v oči sa mu lesknú čo ma zmiatne ešte viac "Nie,nie, nie. Toto nie. Prosím nie." pozrie na mňa s prosebným výrazom, ostala som na ňom vysieť pohľadom a zadívala sa mu do očí a on mne, nikto z nás nechcel uhnúť pohľadom, doslova som sa strácala v jeho teraz lesklých čokoládových očiach a jediné po čom som túžila bolo aby ma objal, neviem prečo ale chcem to, chcem jeho objatie a nič iné. Prečo ho to tak vzalo? Čo sa medzitým stalo? Prečo mám pocit akoby mal niečo povedať, ten pocit ma nevie opustiť, pocit akoby mi niečo slúbil, niečo mi mal povedať... To je blbosť! Ja som sa už načisto zbláznila. Odtrhnem od neho zrak a pozriem na biely strop nadomnou a zavriem oči. Zas a znova. To isté. Všetko a zároveň cítim že nič. Stále si neviem spomenúť na nič... Jediné na čo mám chuť je plakať, z toho všetkého akurát toto. Ja neviem, príde mi ľúto že všetci sú z toho tak vykolajený a pritom ani neviem o čo poriadne ide... A vtedy ucítim ako mi z pod zatvorených vičok vytečie jedna slza a vzápätí druhá, chcela som byť chvílu sama... No skôr ako mi ďalšia slza stihla dopadnúť na postel a vsiaknuť sa do obliečok mi ju niekto zotrel, roztvorila som uslzené oči a na moje prekvapenie pri mne stál iba otec a Scorp. Jemne som sa na nich usmiala a roztvorila ruky na znak objatia, obaja sa mi vrhli do náruče a chvíľu sme tam iba ticho sedeli v spoločnom objatí, oni vždy vedia čo potrebujem... "Naozaj si na nič nespomínaš?" jemne ma pohladí po líci Scorp na čo iba pokrútim hlavou a jedna neposlušná slza mi vypadne z oka. Scorp ju bozkom zotrie "Nevadí, bude to v poriadku..." vtiahne ma do ďalšieho medvedieho objatia a ja sa rozhodne nebránim, hlavu mu položím na rameno a snažím sa tým tlmiť moje vzlyky ktoré sa už rozhodne nedajú zadržať...

Po hodnej chvíli mi povedali aby som si oddýchla a tak ma tu nechali samú aj s mojimi myšlienkami a náladou pod psa. Okrem toho že si nepamätám čo všetko sa stalo od Vianoc až po teraz, ma bolí celá hlava akoby mi po nej prešli tankom... Ale neviem vyhodiť z hlavy ako sa dnes Potter správal, tak inak. Milo. To sa naňho nepodobá, určite zase niečo plánuje ako vždy... Síce neviem čo sa dialo dosť dlhú dobu, ale aj tak pochybujem že by sa zmenil. Veď určite už teraz niekde behá za tými svojimi sliepkami... Nechápem čo na ňom môžu vidieť... Veď je to taký idiot, dobre no tak je trochu aj pekný ale hlavne je to idiot. Fajn, fajn tak je rovnako pekný ako je aj idiot... Ale možno je viac pekný ako idiot... Nie, nie, nie! Pre Merlina na aké hovadiny to zase myslím? Veď je to Potter, ten hnusný a arogantný idiot ktorého ego siaha až neviem kam... Ale dnes bol iný... Stačí! Aj tak to nieč nemení na veci že je to idiot a bodka. Asi by som mala naozaj vyhladať psychiatra, ešte skončím tak že sa pohádam sama so sebou. A to nedopadne dobre. Ale aj tak nechápem ten pocit ktorého sa neviem zbaviť, prečo by mi mal Potter niečo hovoriť? Lepšia otázka, čo by mi mal hovoriť? Nedáva to zmysel, vlastne počkať vôbec nič nedáva zmysel... A možno to bude tým že mi ani nikto nič nepovie? Áno však načo, nech si na to prídem sama lebo ja určite viem ako... Nie je zrovna najpríjemnejšie sa zobudiť s pocitom že netuším čo sa okolo mňa deje a potom zistiť že toho netuším ešte viac... K tomu mi tá strašná bolesť hlavy ani nedovolí zaspať aj keď ani ta postel nie je moc úžastná, príde mi zbytočne velká čo je teda dosť divné pretože keď sa na ňu tak pozriem je celkom malá... Aj tak neviem zaspať a to už mám spočítane všetky postele, okná a stoličky čo sa tu nachádzajú. Mám chuť sa s niekym rozprávať, možno kebyže mi porozprávajú čo všetko sa dialo tak by som si aj spomenula, ale niečo sa muselo zmeniť lebo dokonca ani na Pottera sa tak nehnevám, vlastne by bolo fajn kebyže je teraz tu, aspoň by mi zlepšil náladu...

"Ešte nespíš ?" ozve sa od dverí a ja tam hnď presuniem svoj zamyslený pohľad. Ani neviem prečo ale na tvári sa mi rozhostí úsmev keď tam uvidím stáť Pottera.
"Nie, neviem zaspať, ale to by som sa mohla opýtať aj ja teba" odvetím mu a znova pozriem na biely strop nadomnou. Potichu sa zasmeje a prejde k mojej posteli..
"Aspoň že povahu ti to nezničilo, tá by mi chýbala" zasmeje sa a mne sa tiež dvihnú kútiky "Héj sa pozri na seba ty 'Pán som úžastný' " no to sa už obaja rozosmejeme a ja mu pozriem do očí, no prekvapí ma keď uvidím že sú celé červené a lesklé. On naozaj plakal? On? Nedokážem z nich spustiť pohľad a asi si to všimol pretože sa iba jemne pousmial ale nie tak povýšenecky ako zvykne ale tak milo... "Ty si plakal ?" opýtam sa ale nemôžem sa ubrániť malému úsmevu ale nie preto že by som sa mu chcela smiať....skôr preto lebo mi to príde...rozkošné. No jeho výraz stál za to, taký zmetený a zahambený zároveň... Merlin on sa červená! To už som sa neubránila smiechu a tak som sa tu válala na posteli ako taký tuleň a smiala ako o dušu "To je rozkošnééé" poviem keď sa trochu ukludním a on si sadne vedľa mňa "Hej? To je rozkošné keď sa kvôli tebe rozplačem?" opýta sa zo smiechom no ja sa pozriem naňho a prikývnem "Ani nevieš ako..." navzájom si pozeráme do očí a ja sa v tých jeho zas a znova strácam a topím no nechem aby ma niekdo vytiahol, je to ako paradox dobrej knihy keď ju chcete dočítať ale vlastne ju nechcete dočítať, to pochopíte až vtedy ak takú knihu nájdete a presne tak sa cítim, topím sa a potrebujem sa nadýchnuť no nechcem... Nechcem z tade preč... Nikdy by som nepovedala že keď sa niekedy niekomu takto zadívam do očí budem mať z toho takýto pocit. Vnímať tú nádhernú dokonalú čokoládovú farbu ktorá sa vpíja do mojich očí akoby chcel prejsť tú hranicu, ten ľad a nájsť tie pocity čo sú za ním. Ako môže vedieť že nikomu neprezradím svoje pocity pokiaľ mu nedôverujem..? Prečo ich chce poznať? Cítim ako sa jeho oči vpíjajú do mojich čoraz viac a ako pomaly ale isto roztápa to čo malo ostať skryté... Kebyže sa dokážem odtrhnúť tak to spravím ale...nejde to.....
Nakoniec povolím a pocítim ako mi do očí vbehne so všetkými môjmi pocitmy aj viac modrej... Na čo sa široko ušmeje. "Asi by som mal ísť" povie po chvíli ticha a postaví sa na odchod, nič mu na to nepoviem aj keď moje podvedomie kričí aby ostal. No skôr ako spraví prvý krok ho chytím za ruku "Ostaň, prosím" pípnem potichu pričom čakám že ma vysmeje ale on sa vďačne usmeje a sadne si vedľa mňa na postel.
"Ani som nechcel odísť, len som to chcel počuť od teba..."

Hello

Ták čo poviete?
Dúfam že sa páčilo...
Ešte to bude zaujímavé, však uvidíte...
No každý názor poteší...
Ďakujem vám za každé prečítanie, koment či votes...

Majte sa krásne...<3

Mrs. Imagination