Potter ! Ano, Malfoyová?

...Malfoyová! Potter?...

Lexa:

„Potter ty nemáš čo hovoriť za mňa," ohradím sa a zrak upriem na Mika. Stále to bolí ale nie až tak ako to čo cítim k Potterovi.

„Ale...," začne no hneď ho spražím pohľadom.

Postavím sa zo sedadla a prejdem k Mikovi. Ten sa na mňa len trošku usmeje a skloní hlavu akoby sa hanbil.

„Môžeme ísť niekam inam?" opýta sa. Započujem Pottera ako prerývane za mnou dýcha no ja iba bezmyšlienkovite prikývnem. Radšej sa s ním porozprávam ako by so to tu mala ešte celú cestu trpieť v tomto kupé.

Obaja vyjdeme von a bez slova prejdeme do prázdneho kupé vedľa.

Postavím sa k oknu a on oproti mne.

„Lex J-ja som sa ti chcel veľmi ospravedlniť za to čo som spravil a aký som bol. Viem že to je málo ale naozaj ma to mrzí. Veľmi. Vieš, bolo to pre mňa ťažké, klamal som ti, nemám rodičov ani sestru, nikoho. Bol som hnusný pankhart a najradšej by som sa zakopal pod zem, je-je mi to naozaj veľmi ľúto, len som to proste nezvládal a.....," odmlčí sa a utrie si slzy ktoré mu stekajú po tvári.

„Poď sem," poviem a objímem ho. On mi silno objatie opätuje a hlavu si položí medzi moje rameno a krk.

„Pozri, je to fajn, dobre? Ja sa na teba už nehnevám. Zvládneš to, ja to zvládnem a pomôžem ti, neboj. Chceš sa o tom ešte rozprávať?" pohladím ho po chrbte a mierne sa odtiahnem aby som mu videla do očí. Do tých uslzených očí.

„Naozaj sa na mňa už nehneváš?" opýta sa ako malý chlapec na čo musím potlačiť úsmev.

„Naozaj," potvrdím a sadnem si.

On si sadne vedľa mňa, zhlboka sa nadýchne.

„Bolo to asi pred rokom, nikdy som nebol moc dobrý čo sa týka povahy ale svoju rodinu som nadovšetko miloval, mamu, otca a Bell moju malú sestričku. Všetci sme boli čarodejníci. Raz keď sme sa sťahovali sme pri ceste autom havarovali, totižto oproti nám išiel nákladiak ktorý šoféroval nejaký opitý vodič a ako otec rýchlo trhol volantom sme akurát tak dostali šmyk a nákladiak do nás vrazil plnou silou. Mama a otec zomreli okamžite no a ja a Bell sme boli ešte dlho potom v nemocnici. Bell to neprežila, ja áno, dostal som sa z toho ale mám nejaké tie jazvy. No ani si nevieš predstaviť aké to je, byť bez rodiny, niekedy mám pocit že som tam zomrel s nimi,"

Ako to dopovie si vyhrnie tričko. Pod rebrom sa mu tiahne veľká jazva až k bedrovej kosti na druhej strane. Potom si odhrnie vlasy z čela kde sa mu črtá dosť hlboká jazva, ešte vidno štichy.

„Možno keby nás nezobrali do ľudskej nemocnice ale čarodejníckej tak by to prežila aj sestra,"

Dodá ešte no to už sa mi slzy tisnú do očí.

„To mi je naozaj veľmi ľúto. Mrzí ma to, nevedela som že....,"

„Nie, to ja som sa potom správal ako idiot namiesto toho aby som si našiel kamarátov ktorý by mi z toho pomohli som od seba všetkých odháňal. No aj to má svoj dôvod, vieš keď som potom išiel naspäť na školu, stretol som jedno dievča, hneď som sa do nej zamiloval, bola úžasná a myslel som že si dokonale rozumieme, boli sme často spolu a vždy keď som nemal kam ísť u nej som mal dvere otvorené, ona jediná vedela čo sa vtedy stalo a pomáhala mi. Miloval som ju, a myslel som že aj ona ku mne niečo cíti, keď som jej to však povedal odpovedala že by ma nemohla milovať. To ma vtedy dostalo už úplne, odvtedy so mnou neprehovorila a aj posledný kamaráti sa mi otočili chrbtom. Odišiel som inam a povedal som si že už nikdy nespravím tú istú chybu, už nebudem veriť ľudom. Nebudem zbytočne naivný,"