Potter ! Ano, Malfoyová?

...Pravda bolí...

„Tak ja už asi pôjdem. Však ja ťa určite ešte prídem pozrieť" s tým jeho zvodným úsmevom sa na ňu pozrie a pobozká ju na temeno ruky. Cítim ako do mňa stúpa čoraz väčší hnev a tak ešte viac zatnem nechty do taniera až mam pocit že sa mi všetky polámu, tak on sa tu bude hrať na gentlemana?!

„Dobre, budem sa tešiť," odpovie a on sa ako na povel zdvihne a s úškrnom ma obíde. No nezabudne do mňa strčiť plecom. Kurva o čo tomu parchantovi ide? Hneď ako za sebou zatvorí dvere vrhnem pohľadom po Lex ktorá vyzerá nadmieru spokojne „čo tu chcel?­­" opýtam sa nie zrovna najpríjemnejším tónom ale tak čo už. „Vlastne ani neviem. Len sme sa rozprávali," odpovie mi stroho a svoj zamyslený pohľad presmeruje na mňa. Zato je až moc dobre viem čo tu chcel. Ju. Ibaže ona je moja a ja mu ju nedám. „Uhm a o čom ste sa rozprávali?" vyzvedám ďalej pričom jej podám tanier s palacinkami a odmenou mi je jej nádherný úsmev. „Ďakujem, ako si vedel že mám najradšej palacinky?" usmejem sa aj keď mi moc do úsmevu nie je ale ona je tak roztomilá... „Proste to viem. A neodpovedala si mi na moju otázku..." potrebujem vedieť o čom sa rozprávali, teda ani neviem na čo mi to vlastne bude ale chcem to vedieť „A prečo by som ti to mala povedať?" prestane sa venovať palacinkám a podozrivo si ma premeria pohľadom. „No ja... neviem ale tak. Vyzeralo že ste sa dobre bavili," vykokcem a hneď na to sa mám chuť prefackať. Trápnejšie to nešlo, naozaj?

„Počkaj. Ty žiarliš?" opýta sa ma so smiechom na čo jej chcem hneď odpovedať že ako ju mohla taká blbosť napadnúť , keď si však uvedomím že má pravdu zostanem radšej ticho sedieť pozerajúc von oknom. Odhliadnuc od toho že som sa práve znížil na úroveň toho že žiarlim na nejakého poondiateho idiota ktorého som videl asi tri krát v živote a už mám chuť mu rozkopať ksicht tak je vonku naozaj pekne. Pre merlina ja naozaj žiarlim? Nie, nie to nie je možné. Ja predsa nikdy nežiarlim... A ani nemám prečo, však sa iba rozprávali... Čo tam po tom že sa smiala a, čo tam po tom že sa mala dobre aj bezo mňa a že sa mi ten parchant vysmial do ksichtu... Čo tam po tom...

Všetko!

V mojich úvahách ma vyruší až jej smiech. „Ty naozaj žiarliš? A na čo prosím ťa? A odkedy TY žiarliš? TY." hovorí pomedzi smiech a užasnuto na mňa pozrie. Dokonca aj ja sa musím pousmiať očividne je z toho rovnako vykoľajená ako ja... „Pozri, síce nemám tušenie čo sa ti stalo no ja sa môžem rozprávať s kým chcem a ty mi v tom nezabrániš. A náhodou Mike je milý chalan," povie nakoniec a znova začne jesť no to už ma naštve. Tak ja sa tu o ňu starám najviac ako viem ale to je jedno lebo ja som proste stále iba ten hnusný Potter ale keď sem príde nejaký chalan ktorého ani nepozná, lebo si ho nepamätá a zahrá sa na prvotriedneho gavaliera už je milý...

„Jasné lebo všetci sú úžasný iba ja som ten najhorší," zamumlem no podľa toho ako zastala v pohybe ma počula. „Ja naozaj neviem čo tu na mňa teraz hráš ale nedarí sa ti. A áno máš pravdu, oproti tebe sú všetci úžasný. Naozaj neviem čo ti teraz sadlo na nos ale pokiaľ chceš byt takýto tak nech sa páči tam sú dvere, môžeš ísť. Nikto ťa tu nedrží." Nahnevane ukáže na dvere na čo sa postavím oproti nej a prepaľujem ju pohľadom. „Prečo ma tak neznášaš?" opýtam sa zrazu no neľutujem toho, dosť ju to zaskočilo no nedala to na sebe moc poznať „Ty sa ešte pýtaš? Už si zabudol čo všetko si mi robil? Ako si ma stále urážal?! A nikdy si mi nepovedal ani len prepáč! A teraz ti mám len tak odpustiť?! Čo si o sebe vôbec myslíš?! Aha prepáč asi som zabudla s kým sa vlastne rozprávam, veď ty si o sebe myslíš len to najlepšie, však? A už len tento fakt ťa robí horším ako sú ostatní." Každým slovom kričí viac a viac a mne tým zabodáva dýku do srdca čoraz hlbšie a hlbšie. Cítim ako sa mi do očí nahrnuli slzy a jej pohľad zmäkol. Má pravdu. A pravda bolí, aleže kurevsky bolí. Som taký idiot. Ospravedlnil som sa jej vôbec niekedy za to všetko? Isteže nie, nato aby mi to napadlo som až moc veľký debil . „Prepáč." Poviem potichu a radšej sa rozhodnem ísť preč skôr ako sa tu zložím úplne. No hneď ako otvorím dvere tam uvidím stať celú našu partiu ktorá očividne počúvala náš rozhovor, no mňa zaujme iba jeden z nich. On. Hneď som sa vybral k nemu a schytil ho za golier. „Nepribližuj sa k nej" precedím pomedzi zuby a jednu mu vrazím až spadne na zem. „Nechaj ho!" zakričí na mňa Lex ktorá sa zrazu objaví pri nás. Až potom si uvedomím čo som vlastne spravil. Ja som mu vlepil. A aleže poriadnu... „Si normálny?! Veď ti nič nespravil!" kričí na mňa ďalej. Pozriem naňho a vidím ako sa mu krváca pera kde sa mu už aj tvorí modro fialová modrina. „Zato že ty si si to posral si musel vlepiť zrovna mne?" zakňučí Mike a snaží sa postaviť zo zeme „Áno lebo dobre viem o čo ti ide..." ja sa tu nedám zastrašovať nejakým sopliakom malým. „Hej? Tak to si rád vypočujem tvoju teóriu, vševed." Postaví sa oproti mne a oblíže si krv z pery. Zatiahnem ho do najbližšej prázdnej učebne a zatvorím dvere „Ju nedostaneš." Poviem stroho na čo sa hneď zasmeje „ A kto mi v tom zabráni?" prekríži si ruky na hrudi a nadvihne jedno obočie čím ma ešte viac vytočí „Ty? Nebuď smiešny veď ťa neznáša a teraz si si tiež moc nepomohol..." hovorí s úškrnom na perách a nakoniec ma aj obíde a nechá ma tam stáť ako úplného idiota, ktorým aj som. Naozaj som si teraz moc nepomohol. Takto ju nezískam naspäť... to že sa s ňou pohádam a ešte aj vrazím tomu jej „milému chalanovi" mi naozaj nepomôže... „Čo si zase pokazil?" opýta sa ma Fred stojac vo dverách aj s polo úsmevom za ktorý by som ho najradšej zabil.