Forever♡

5*

Emma

Ihneď ako som dovolala som sa rozbehla k Jamesovi.  Ten totiž bol doma skorej ako oni dvaja. Začala som trieskať na dvere, až dokiaľ mi vystrašená Rita neotvorila.

"Preboha horí alebo...." nedopovie, pretože ma uvidí.

"James." zvreskne a o malú chvíľu dobehne. Okamžite sa po mne hodí a chytí ma do rúk, pretože som nevládala stáť.

"Emma čo sa stalo?" opýta sa vystrašene.

"A-alex a-a Mat-t mal-li neh-hodu." doslova sa dusím plačom.

"Preboha čo sa im stalo?" rozplače sa aj Rita.

"Nechceli mi p-povedadať."snažím sa zrozumiteľne rozprávať.

"Poďte ideme." postaví ma James a spolu smerujeme do auta. Som im veľmi vďačná ,že idú so mnou. Bez nich by som sa tam nedostala.

***

Sedím pri Alexovej posteli a sledujem ho ako tvrdo spí. Je celý bledý a doráňaný. Našťastie sa mu nestalo nič vážne. Má len narazené rebrá, odreniny a narazený nos. James s Ritou sú zas pri Mattovi. Odtiaľ som pred chvíľou prišla. Tiež tvrdo spal.

No on je na tom troška horšie.

Má zlomenú nohu, odreniny a narazené zápästie.

No aj napriek tomu všetkému som neskutočne šťastná ,že sú živí. Ten macher čo jazdil ako blázon počas hustého dažďa, dostal vysokú pokutu. Zdá sa mi to celkom málo, za to že mohol zničiť toľko životov. Pripomenulo mi to moju haváriu, kde som tiež mohla skončiť mŕtva. 

"Em." povie chrapľavo Alex a ja premiestnim svoj pohľad na jeho unavené oči. Má ich celé červené ako keby plakal.

"Zlatko." poviem a dám mu jemný bozk. Znovu sa rozplačem.

"Neplač. Prosím. Sme tu." povie a ja sa rozplačem viac. Nedokázala by som bez nich žiť.

"Však sme tu obaja. Je Matt v poriadku?" povie vystrašene Alex a snaží si sadnúť, lenže narazené rebrá mu to nedovolia.

"Pokoj Alex. Matt je o poschodie nižšie a je v poriadku. Má zlomenú nohu a narazené zápästie." poviem a on si viditeľne vydýchne.

Jemne ma chytí za ruku a zahľadí sa mi do očí.

"Prepáč mi to. Ohrozil som nášho syna." povie a ja vyvalím oči. On si to berie na seba?

"Alex ty za to ani zďaleka nemôžeš. Ten idiot machroval aj počas takého hustého dažďa." poviem a on sa jemne usmeje.

"Ľúbim ťa." povie a ja sa usmejem.

"Ja teba tiež." vlepím mu bozk na líce.

"Au môj nos." povie a ja sa jemne zasmejem.

"Prepáč."poviem a on si ma pritiahne k sebe.

***

"Musíš tu ešte jeden alebo dva dni ostať." poviem Mattovi. Pomaly sme sa s Alexom premiestnili aj za Mattom do izby. Rita a James sú v bufete, pretože Rite už bolo zle.

"Ale ja chcem byť s vami." povie smutne Matt a zotrie si slzu.

"Zlatíčko aj tatko tu bude. Bude za tebou chodiť a ja tiež." pohladím ho a on sa zatvári ubolene.

Tento pohľad na neho ma zraňuje.

"A tati?" pozrie na Alexa a ten sa na neho jemne usmeje. Nálepka na nose mu totiž viacej neumožňuje.

"Tebe sa niečo stalo?" opýta sa ho a Alex pokrúti hlavou a prisadne si na druhý kraj postele. Obidvaja sedíme pri ňom.

"Som v poriadku. Neboj sa." žmurkne na neho.

"A bábo je v poriadku?" nadvihne na mňa obočie a ja sa doširoka usmejem. 

"V tom najlepšom." venujem mu bozk na čelo a on mne spokojný úsmev.

Boli sme u neho až pokiaľ nás sestrička nevyhnala. Rozlúčila som sa aj s Alexom a spolu s Jamesom a Ritou sme smerovali domov.

Mala som divný pocit pri srdci z toho že ich tam nechávam.

"Si unavená. Je to vidieť a to veľmi." skonštatuje James. Má pravdu. Už ledva vidím a chodím.

"Musíš sa teraz šetriť Emma." povie mi súcitne Rita. To mi hovorí žena, ktorej by som v týchto ťažkých časoch mala pomáhať? A namiesto toho tu ona upokojuje mňa.

"Ja viem. Ale to sa nedá." myknem plecom a ona prikývne.

"Nechceš ísť spať k nám?" nadvihne obočie James a ja pokrútim hlavou.

"James prestaň. Ja to zvládnem, nie som malá." poviem a on si vzdychne.

"O to nejde Emma. Bojím sa o teba a nechcem aby si tam bola sama." upresní a ja sa jemne usmejem.

"Ďakujem že máš o mňa starosť ale neboj sa.Doma máš tiež tehotnú ženu, ktorá ťa potrebuje. Prídem domov a pôjdem spať." poviem a on konečne prikývne. Keďže bývame dva domy od seba, James zastavil pred ich domom a ja som si prešla až k môjmu. Rozlúčila som sa s nimi a oni povedali že keby sa čokoľvek stalo, mám prísť.

Odomkla som si a vyzula sa. Unavene som prešla až do kúpeľne, kde som si dala rýchlu sprchu. Zaľahla som do postele a vnímala to hrozné ticho v celom dome. Nedokázala som sa zbaviť myšlienok ,čo keby sa im stalo niečo vážnejšie.

Zrejme by som to nezvládla. Zrútila by som sa. Možno by som ani nedokázala prijať ďalšie čo sa chystá na svet.

Vzdychla som si a jemne si pohladila brucho. V podstate sa začínam na neho/ na ňu, tešiť.

Ani neviem ako, no zaspala som.

Ráno

Lenivo som sa vyhrabala z postele a prešla do kúpeľne, kde som sa upravila a poumývala. Pozrela som na hodinky 6:30.

Super.

V kuchyni som si dala jablko a uvarila kávu. Síce ju nepijem, pretože mi nechutí a už vôbec nie v tehotenstve, ale dnes si ju dať musím. Som totálne rozbitá.

Položila som si ju na stôl, keď mi odrazu zazvonil mobil. Otec.

"Ahoj oci." pozdravím ho.

"Em, zlatko. Všetko viem a je nám to neskutočne ľúto. Prídeme ako to bude možné." ihneď ma zavalí slovami.

"Oci pokoj. Sú v poriadku. A.....a budem rada keď prídete." poviem. Potrebujem mať niekoho pri sebe. Hlavne svoju rodinu.

"Prídeme neboj sa dcérka. A ty? Ako sa cítiš?" opýta sa ustarostene. Vzdychnem si. Ako sa asi môžem cítiť.

"Bojím sa o nich." poviem jednoducho.

"To my všetci. No aj tak si dávaj pozor, dobre?"prikývnem aj keď ma nevidí.

"Budem." dodám.

"Musím končiť Em. Večer ti ešte zavolám že kedy prídeme.Ahoj a držte sa." povie.

"Ahoj." odzdravím ho a zložím.

Som rada že s nami všetci držia. Inak by to bolo ešte horšie ako to je.