Alex
"Alex."uvíta ma s úsmevom pán Schwartz,ktorý konečne dorazil.
" Pane,chcem sa vás niečo osobné spýtať."naznačím tým aby sme išli do kancelárie aby sme mali súkromie.Obaja sme sa usadili k stolu a pán Schwartz na mňa ostal pozerať.
"Vy ste neprišiel naschvál ,však?"opýtam sa, na čo sa začne smiať.
" Odhalil si ma. Chcel som vám dvom len dopriať trocha súkromia a oddychu od detí."rozhodí rukami.
"To vám naozaj ďakujem,no ten večer dopadol hrozne."poviem pri spomienke naň. Pán Schwartz sa zatvári veľmi prekvapene.
" Ako to ? Nebavili ste sa?"to by som bol rád keby áno.
"Nie nebavili. Emma to trošku prehnala a vypila toho viac ako znesie."pretriem si tvár.
" Aha. Robila hluk?"nadvihne obočie a ja pokrútim hlavou.
"Bola ako 5 ročná."pán Schwartz sa zasmeje. No mne do smiechu veľmi nie je.
" Vynadala mi že som to celé nachystal ,že som určite musel vedieť že neprídete."už len to by som robil.
"Nuž. Ženy sú také Alex. Obvinia ťa z vecí o ktorých ani nič nevieš."zasmeje sa a ja tiež.
" Neviem čo mám robiť. Nie je to vôbec vynikajúce. Dokonca ani dobré."poviem unavene.
"Alex. Ty s tvojou ženou a deťmi tvoríte krásnu rodinu. Nenechaj si ju zobrať kvôli hlúposti. Naprav všetko. A to čo najrýchlejšie.Hovorím z vlastnej skúsenosti."žmurkne.
Má pravdu. Mal by som sa ospravedlniť. Možno to aspoň trocha pomôže. Dúfam.
Poďakoval som šéfovi za radu a vybral sa domov.Doma na mňa ihneď skočili deti.
" Ahojte."objímem ich.
"Tati,tati."povie natešene Matt.
" Čo sa ti preboha stalo."zasmejem sa.
"Mama má bobo."povie a ja sa zamračím? Aké bobo?
" Čo?"opýtam sa.
"Teta Kate bola s mamou v nemocnici."na jeho tvári si všimnem zvláštny výraz. Ako keby mal z toho radosť.
" A čo sa stalo mame."spýtam sa a spolu s ním a Zoe na rukách prejdem do kuchyne.
"Cvakla si prst."zatvárim sa nechápavo.
" Cvakla si prst?"to je akože čo. Matt sa nad mojou nechápavosťou začne hnevať.
"Bože tati ty si hrozný."plesne sa po čele.
" Proste sa porezala."prevráti očami a ja to až vtedy pochopím.
"Tak si to mohol povedať hneď Matt."poviem a on opäť prevráti očami. Kde to len berie.
" A kde je mama?"opýtam sa pre zmenu Zoe.
"Tam."zasmeje sa. To mi ako odpoveď musí stačiť.
Položil som Zoe na zem a tá spolu s Mattom utekala niekde preč.
Takže Emma sa tak vážne porezala? Prečo o tom neviem? To už jej vážne nestojím ani za to aby mi zavolala keď sa jej niečo stane?
Rozhodol som sa ju nájsť a porozprávať sa. Takto to už ďalej nepôjde.Nemusel som dlho hľadať. Bola vonku v záhrade. Sedela na stoličke a niečo si čítala.
Emma
Sedela som vonku v krásnej záhrade a čítala si knižku, ktorú mi požičala Kate. Vraj si ju mám prečítať. Mala by byť o dievčine, ktorá nemá ľahký život a aj tak ju stále zo všetkých strán bombardujú prekážky a ťažké situácie. Musím povedať že nie som milovníkom kníh,no táto je zatiaľ dobrá.
Deti sú vnútri spolu s Kate a tak aspoň nemusím mať starosť že sa budú nudiť. Chcela som aby si spravila voľno,no potom ako som si trápne sekla do prsta nechcela odísť.
Z môjho zaujatia z knižky ma vyrušil Alex.Sadol si na stoličku oproti mne a zahľadel sa na mňa. Na jeho pohľade som videla že je naozaj nahnevaný.
"Čo máš s prstom?"prekríži si ruky na hrudi.
" Nič."pokrútim hlavou na čom sa len zasmeje.
"Môžeš prestať?"a je to tu zase.
" A s čím?"opýtam sa. Prevráti očami. A že po kom to Matt má.
"S chovaním sa ako decko."povie hnusne. Chystala som sa odísť,no zastavil ma.
" Nechoď preč. Sadni si. Porozprávame sa. Už ma to totiž vôbec nebaví."postaví sa a za ruku ma dotiahne k stoličke,kde ma donúti si sadnúť.
"My sa ne..."skočí mi do reči.
" Že nie? A ty si snáď slepá Emma? Teba akože baví takýto život? Že sa k sebe budeme správať ako dvaja dementi? Že akože sa nepoznáme?"jeho tón hlasu sa čím ďalej tým viac zvyšuje.
"Myslíš že ma to tu teraz baví riešiť? Myslíš že chcem po tebe kričať? Že mne to netrhá srdce?"nahnevane sa postaví a začne sa prechádzať. Ani neviem prečo,no v očiach sa mi objavili slzy.
" Ja ťa milujem Emma. Ale takto to ďalej naozaj nepôjde."chce snáď koniec?
"Je mi to ľúto čo som kedy povedal. Mal som na Johna nervy. Ale už ma to prešlo."rozhodí rukami.
" Dobre ,dobre. Neprešlo ale chcem to mať už medzi nami vyriešené."povie frustrovane a kopne do kameňa,ktorý odletí nebezpečne blízko k terasovým dverám.
"Tak čo? Hovor. Ako to bude."povie a nervózne si opäť sadne na stoličku oproti mne.
Čo mu mám povedať ,keď sama neviem?
