Emma
Let bol aspoň pre mňa ukrutne dlhý. Aj keď trval len dve a pól hodiny.Stále som prekladala nohy z jednej na druhú. Nemohla som spať ani jesť.Na letisku som dostala dokonca menšiu triašku. Bojím sa pohľadu na neho. Čo keď na ňom ostanú doživotné následky?
"Emm. Dcérka."rozbehne sa ku mne otec. Odhodila som kufor a vrhla sa do jeho objatia.
" Oci." moje emócie opäť vyšli na povrch. Rozplakala som sa.
" Pozri na mňa. On bude v poriadku dobre? Prežil už veľa vecí a toto určite tiež."pozrie mi do očí a ja do tých jeho tiež. Vidím v nich slzy, no nedá to úplne najavo.Snažil sa byť pri mne silný.
Po tom ako som sa trocha upokojila sme nastúpili do auta a smerovali ku mne domov, aby som si odložila veci.
"Bože už som normálne zabudla ako to tu vyzerá." jemne sa usmejem a otec tiež. Vyložila som si kufor a sadla si na gauč.
"Chýbajú mi tu deti a Alex." vzdychnem si.
"Ja viem zlato. Veru aj mne."prisadne si ku mne.
" Otec. Čo ak...no.. čo ak to James... " skočí mi do reči.
" Emm. Je to môj syn. Jediný syn. Nedovolím aby zomrel. Ako by som nedovolil aby sa tebe alebo deťom niečo stalo."pohladí ma po tvári.
" Ja viem. Ale, vieš, doktori nie sú veľmi naklonení k pozitívnym veciam." poviem so slzami v očiach.
" Keby sa to stalo. Nikdy by som si to neodpustil."povie a ja sa zamračím.
" Ale čo? Veď ty za nič z toho nemôžeš." poviem a otec skloní smutne hlavu.
" Viem. Ale neodpustil by som si to že som tomu nijako nezabránil ani mu nijako nepomohol."rozhodí rukami.
" Otec prestaň. Obaja dobre vieme že jediné čo pre neho teraz môžeme spraviť je to, že mu darujem moju obličku. Bez nej by to určite neprežil." otec len prikývne a ja si vzdychnem.
" Idem sa osprchovať a potom môžeme ísť do nemocnice. "poviem a odídem do kúpeľne.
Alex
Volal som Emm, no nezdvíha. Už by mala byť doma. Dúfam že sa jej nič nestalo.Keďže sme ja aj deti mali zlú náladu po jej odchode, rozhodol som sa ich zobrať do najväčšieho hračkárstva v meste a niečo im kúpiť.
Počas toho ako sme my boli preč dorazila Alice, ktorá nám spravila palacinky.
"Jééj teta Alice."hodí sa na ňu Matt. Ešte že ju máme.
" Ale ahoj zlatino. "schmatne ho do náručia.
" Ty si mi vyrástol. Normálne chlapisko z teba. "obaja sa zasmejú a ja tiež.
" A tu koho to máme?"obráti sa na Zoe, ktorú som položil na podlahu. Zoe sa doširoka usmiala a skovala sa za mňa.
" Ó môj bože. Ona sa mňa hanbí."zasmeje sa Alice a spoza mňa ju jedným potiahnutím posunie k sebe.
Zoe to zobrala ako hru a začala sa smiať. Aspoň ich úsmev je pozitívny v týchto dňoch.
" Alex. "usmeje sa na mňa Alice po tom čo sa privíta so Zoe.
" Poď sem aj ty."pritiahne aj mňa do objatia.
" Je to silný muž. On to kvôli nám všetkým zvládne."pošepká mi a odtiahne sa. V jej očiach uvidím slzy.
" Ja viem. Musí. Inak mu to nedarujem. " chabo sa zasmejem.
" Tati my máme palacinky. "dobehne Matt s jednou palacinkou v ruke.
" Ani si si nezobral tanier? "opýtam sa ho a on mykne plecom.
" Nechaj ho. Dnes to nevadí. "žmurkne na neho Alice a on s úsmevom prikývne.
"Mama by si dala aj päť." povie Matt a ja sa zasmejem.
"Zase to nepreháňaj. Možno tak tri." poviem a on záporne pokrúti hlavou.
"Mama má rada palacinky s jahodovým džemom." povie a ja prikývnem. Prekvapilo ma že ho to vôbec napadlo.
"Len si dajte. Je ich dosť. Ja už som jedla ." usmeje sa.
"Ďakujem že si prišla Alice."poďakujem sa jej za ochotu. Nie všetky by boli také ochotné.
"To nestojí za reč Alex. Mám vás rada, ste moja rodina." povie a ja sa len spokojne usmejem a dám si palacinku.
Asi o hodinu som opäť skúsil volať Emm.
Nič.
Volal som aj svokrovi. Ani on nezdvíha.
Začínal som mať naozaj stres čo sa stalo.
Emma
"Je to možné? Ako to že nemáme ani jeden signál. Alex určite už volal a teraz sa musí báť prečo neodpovedám." poviem nahnevane. To je naozaj vychytaná chvíľa nedostatočný signál.
"Neboj sa veď to snáď do pár minút naskočí." povie otec s jemným úsmevom, ktorý na mňa vôbec v tejto chvíli neplatí.
"Ale prosím ťa otec. Dobre vieš že to trvá už od cesty z letiska."poviem doslova vyklepane.
" Emma pokoj."povie a zastaví na okraji cesty.
" Emm dýchaj. Upokoj sa. Ja viem že si kvôli všetkému teraz vystresovaná,ale nepreháňaj to. Ešte si niečo uženieš. " povie jemne karhavo a ja unavene prikývnem.
Som neskutočne unavená. Vôbec som nespala. Skoro nič som nejedla. Nemôžem do seba okrem vody nič dostať. Žalúdok mi to proste nedovolí.
Zastavili sme v podzemnej garáži. Vyklepane som vystúpila a zhlboka sa dvakrát nadýchla.
"Tak poďme na to." poviem si naoko odhodlane.
"Dobrý deň. My sme prišli za pánom doktorom Weithom." povie otec pri recepcii.
"Ou. Jasné. Nech sa páči ohlásim vás. Na prvé poschodie, chodba hneď oproti výťahu a dvere číslo 450."usmeje sa a ukáže rukou na výťah. Len poďakujeme a presmerujeme sa tam.
Zaklopali sme na dverách číslo 450. Z nich vyšiel starší lekár približne v otcovom veku.
" Dobrý deň. Nech sa páči. Poďte dnu." usmeje sa a my vojdeme dnu, kde si sadneme na kreslá pri pracovnom stole.
"Takže ja som doktor Weith a som ošetrujúci lekár predpokladám vášho syna a?" pozrie na mňa.
"Sestra." poviem a on prikývne.
"Nebudem chodiť okolo horkej kaše,v tejto chvíli ide naozaj o každú minútu. Takže by som navrhol aby sme začali hneď." povie a ja prikývnem.
"Poprosím tieto papiere vyplniť." podá mi tri papiere A4, ktoré sa týkali môjho zdravotného stavu.
"Keď to budete mať vyplnené poprosím tu váš podpis. Potom sa vyberieme na prvé predoperačné vyšetrenia." usmeje sa a ja prikývnem.
"Pán doktor. A....mohli by sme ho vidieť? Aspoň na chvíľočku." dodá otec. Doktor si asi všimol naše smutné a hlavne prosebné výrazy.
"Dobre. Ale až po všetkých vyšetreniach a hlavne, len na pár minút." povie a my prikývneme.
Aj keby to bola len minúta, musím ho vidieť.
