Forever♡

45*

Emma

Vstúpili sme do miestnosti, kde ležal James napojený na prístroje. Už počas cesty do tej izby som mala pocit, že odpadnem a nie to ešte vtedy keď sme otvorili dvere.

Ležal tam celý biely, stuhnutý a doráňaný. Netrvalo to dlho a do očí sa mi nahrnuli slzy. Otec bol na tom rovnako.

"Bože môj. Vyzerá hrozne." pošepkám a otec prikývne.

"Je ľadový." pri dotyku jeho ruky mnou doslova prešiel chlad.

Teraz musíš byť veľmi, naozaj veľmi silný braček. Všetci ťa tu potrebujeme mať aspoň ďalších 60 rokov.Ešte si musíš nájsť ženu a mať deti. Toľko toho prežiť.Rozprávala som si to v mysli ako keby ma mal počuť. Aspoň som v to dúfala.

"Poď zlatko. Už musíme ísť." podíde ku mne otec a chytí ma za rameno.

Ešte som dala Jamesovi pusu na čelo a opäť sme odišli.

***
"Všetky vyšetrenia dopadli naozaj dobre. Ste zdravá ako rybička." usmeje sa doktor a ja tiež.

"Takže moju obličku dostať môže." opýtam sa a on prikývne.

"Operáciu naplánujeme na zajtrajšie ráno. Teraz môžete ísť domov. Zajtra ráno o 5 sa hláste na recepcii a pýtajte si doktora Weitha, čiže mňa." usmeje sa a my prikývneme.

Poďakujeme sa mu a spolu s otcom sa vyberieme na parkovisko nájsť auto.

"Počkaj." zvresknem až sa otec zľakne.

"Mám tu signál. Mám 6 zmeškaných hovorov od Alexa a 3 od Alice."poviem.

" Ja 2 od Alexa a 5 od Alice. "povie otec. Ihneď som vytočila Alexovo číslo.

" Emm? No konečne. To ti ale trvalo. Prečo si sa neozývala? Ja som sa o teba hrozne bál."stopnem ho.

" Alex. Prepáč mi to ale s otcom sme nemali ani na chvíľu signál až teraz. Ver mi, chcela som ti zavolať hneď ako som priletela." z druhej strany započujem len povzdychnutie.

" Prepáč že som na teba tak vybehol. Ale vážne som sa bál čo sa deje." povie smutne a ja sa usmejem.

" Ja viem že si sa bál. Ale už nemáš čoho." volali sme spolu skoro hodinu. Skákal mu totiž do reči Matt a o niečo sa pokúšala aj Zoe.

S otcom sme sa boli navečerať v reštaurácii, kde som si dala len šalát s lososom, ktorý som aj tak nezjedla.. Doma som išla ihneď spať.

Celú noc som sa prevaľovala a rozmýšľala nad Jamesom a Alexom s deťmi. Musím sa priznať ,že sa trocha zajtrajšej operácie bojím.

***

"Drž sa." pošepká mi otec, keď ma vezú na operačnú sálu.

"Nemusíte sa vôbec báť vy aj vás brať budete v absolútnom poriadku.Povie mi doktor Weith predtým, než zaspím.

Alex

" Matt naozaj nemôžem ostať doma. Mám veľa práce. Neboj sa budem sa snažiť prísť čo najskôr."je neoblomný. Chápem že mu chýba mama ale ja musím ísť do firmy. Veď kvôli tomu sme aj tu. Síce som si vybavil dva dni voľna, ale je tam niečo naliehavé a ja to musím vyriesiť.

Nasadol som do auta a pustil si nahlas hudbu.

Mám hrozný stres. Emma a James majú dnes tú operáciu. Ani neviem prečo sa tak veľmi bojím. Ja totiž verím, že všetko dopadne dobre.Unudene som vystúpil pred firmou, kde ma už očakával Schwartz.

"Dobré ráno Alex." pozdraví ma s jeho povestným úsmevom.

"Dobré ako pre koho." poviem s vzdychnem si.

"Chápem. Máš strach o svoju ženu a švagra. To je úplne normálne."povie a ja prikývnem.

Spolu s Schwartzom sme zaliezli do jeho kancelárie, kde na nás čakala obrovská kopa papierovačiek.

Alice

" Neboj sa o nich. Veď uvidíš že bude všetko v najlepšom poriadku. "poviem do telefónu manželovi

" Ja viem zlato, ale aj tak som úplne odrovnaný. "vzdychne si.

" A ty tam čakáš? "nadvihnem obočie.

" Hej. Sedím na lavičke na chodbe. Alebo sa prechádzam hore dole."

" Mal by si čakať doma. Aj tak ťa k nej ani k nemu nepustia. "poviem a podám Zoe fľašu s čajom.

" Alice ale sú to moje deti a ja tu musím ostať. Nedokážem len tak odísť. Nedokázal by som ani len sedieť. " ja ho absolútne chápem ako sa aj on trápi, ale taktiež nie je najmladší.

O chvíľu sme museli dovolať, pretože Zoe prestalo baviť sa hrať. A tak mňa začala ťahať von.Rozhodla som sa že zoberiem deti na ihrisko, nech sa trocha vyšantia.

Alex

Už by malo byť dávno po operácii, no stále mi nikto nevolá. Dohodol som sa totiž so svokrom, že mi zavolá keď bude po všetkom.

A stále nič.

Nechcem som mu volať aby som ho náhodou nevyrušil keby bol s doktorom alebo pri Emm.No nedokázal som sa na prácu už vôbec sústrediť.

"Poď Alex. Pozívam na obed."vstúpi do mojej kancelárie Schwartz.

" Nie ďakujem. Nemám na nič chuť. " poviem.

" Niečo zjesť musíš aj keď nemáš chuť." usmeje sa. Ja viem že áno ale čo mám robiť keď sa nedá.

" Tak nepôjdeme po práci aspoň na pohárik vína? "nadvihne obočie.

" Mal by som byť s deťmi. Matt dneska nechcel ani aby som ráno odišiel. " myknem plecom.

" Sľubujem že to bude len jeden pohárik. "povie a ja prikývnem.

Tak pôjdem ale naozaj nebudem dlho. Už teraz mi deti chýbajú.