Emma
Pomaly som otvorila oči. Ihneď mi to nich udrelo denné slnečne svetlo, ktoré presvitalo spoza roliet. Porozhliadla som sa a uvidela som že som v nemocnici.
Toto začína byť môj druhý domov tuším.
Snažila som sa trocha posadiť, no bolesť hlavy ma zastavila. Vôbec si nepamätám čo sa stalo.
Do izby mi vtrhol malý Matt a za ním Alex so Zoe na rukách. Okamžite ako ma malý uvidel na mňa skočil.
"Mamíí." povie potešene a stisne ma.
"Matt."usmejem sa.
"Mama." povie Zoe a Alex mi ju položí na posteľ.
"Moja princezná." dám jej pusu na líce.
"Ideme domov?" opýta sa Matt a ja si vzdychnem. Veru aj ja by som najradšej bola doma.
"Pozajtra ideme domov zlatko neboj sa." pohladkám ho.
Deti zo mňa zliezli a Zoe si sadla s Mattom do kresla.
Sledovala som ich.
Nedokázala som sa pozrieť o pár centimetrov ďalej, kde stál Alex.
Stál a mĺčky na mňa pozeral.
Po nejakej tej chvíli som našla odvahu a pozrela som na neho.V jeho očiach som ihneď uvidela smútok a ľútosť.
"Budeš tam stáť ako idiot?" opýtam sa. Možno som k nemu hnusná, no práve teraz si to zaslúži.
"A mám si snáď sadnúť k tebe?" zahľadí sa mi do očí. Chvíľu som rozmýšľala nad tým ako odpovedať.
"Nie...nemáš."poviem s krátkou prestávkou.
"Tak idem preč." povie a chystá sa na odchod, no ja ho rýchlo zastavím.
"Nikam nejdeš. Chcem vedieť všetko. Potom si môžeš ísť." možno to hovorím tak chladne, no vo svojom vnútri úplne horím smútkom a zožiera ma zaživa to, že sa musím k svojmu manželovi takto chovať.
"Ja...ja si nič nepamätám. Ale prisahám že som s ňou nič nemal." keby som bola úplne naivná, tak by som mu to aj hneď uverila.
"Keď si nič nepamätáš tak ako môžeš tvrdiť že si s ňou nič nemal." prekrížim si ruky na hrudi.
"Lebo by som ti nikdy nič také v živote nedokázal urobiť ani keď som bol na mol." rozhodí rukami.
"Tak to dokáž. Ona má dôkaz." povie a on na mňa prekvapene pozrie.
"Aký dôkaz?" opýta sa a ja sa zasmejem.
"Fotku. Kde obaja ležíte nahí na posteli." poviem a on si zúfalo pretrie tvár.
"Emma. Ver mi. Nikdy som s nikým iným než s tebou nič nemal. Už od strednej." zvýši jemne hlas.
"Radím ti...nezvyšuj hlas. Inak ma vidíš naposledy." pohrozím mu prstom.
"Prepáč. Ale som zúfalý. Neviem ako ti mám dokázať že nič nebolo. Viem to. Síce má fotku, no je sfalšovaná. " zasmejem sa.
"Pokiaľ nemáš normálny dôkaz tak je mi to ľúto, ale neverím ti." poviem s ťažobou na srdci. Chcel niečo povedať, no skočila som mu do reči.
"A nemysli si že to hovorím tak jednoducho. Ani nevieš, proste nevieš ako ma to zožiera a bolí. Tvrdiť že neverím vlastnému manželovi. Ale nedá sa nič robiť." z oka mi vypadne pár sĺz, no tie ma rýchlo prejdú.
Musím byť silná. Kvôli deťom.
"Em. Milujem ťa. Nikdy som nemiloval inú a ani nebudem. Ja ti dokážem že si to všetko vymyslela. Je to obyčajná kurva. Snažila sa ma zbaliť už vo výťahu keď som išiel zaplatiť izbu." zhlboka sa nadýchne a pokračuje ďalej.
"Lenže jasné že som sa nedal. Poslal som ju kadeľahšie. Neurobil by som ti to. Nikdy." dokončí svoj monológ.
"Tak preto si bol potom na mňa taký hnusný? Kvôli nej?" tentokrát som to ja ktorá zvýši hlas a je mi to jedno.
"Nechcel som. Ale hneval som sa na seba kvôli tomu. Síce sa v tom výťahu nič nestalo, ale no...ja som sa cítil ako keby som ťa podviedol." povie s menšou prestávkou.
"Ale čo. A to už prečo? Keby ste sa len rozprávali tak by si také výčitky určite nemal." poviem nahnevane.
"Obchytkávala ma. Bolo mi to nepríjemné." oh, môj bože.
"Bože Alex nebuď hlúpy. Ty? Taký chlap ako sa prezentuješ? Ty? Čo si vždy išiel každého biť keď na mňa čo i len pozrel? Ty? Si sa nechal od nejakej chudere obchytkávať?" z chuti sa zasmejem a pokračujem ďalej.
"Dovoľ aby som sa zasmiala. Nikdy si nemal problém niekoho odstrčiť alebo mu vynadať. Tak potom....potom prečo si sa od nej nechal?" zapichnem do neho svoj pohľad. Z tohoto sa len tak nevyvlečieš.
"Ježiš Emma veď som jej nechcel ublížiť. Čo keby ma zažalovala za obťažovanie? Síce som jej ja nič nerobil, ale ako vidím navymýšľa si hocičo a to ju ani nepoznám." začne sa nervózne prechádzať.
"Bože bože." chytím si hlavu. Alex zastaví na mieste a pomaly prejde ku mne.
"Ty a naše deti ste pre mňa absolútne všetko na tomto zasranom svete. Ver mi Emma. Prosím. Budem robiť všetko aby si mi uverila. Nájdem dôkaz prisahám." chytí ma za ruku,no ja ju odtiahnem.
"Je to pre mňa vážne ťažké. Ale nechcem ťa vidieť Alex. Aspoň dovtedy, pokiaľ nenájdeš ten svoj dôkaz." postavím sa zo stoličky, na ktorú som si medzičasom sadla.
"Dobre. Ja ťa chápem a nebudem ti v tom brániť. Ale...ale čo Matt a Zoe?" pozrie na mňa smutne.
"Môžeš sa s nimi stretnúť. Ale iba keď ich bude mať Alice alebo otec. Inak nie." poviem a on s nie veľkou chuťou prikývne.
Naposledy som mu venovala jeden pohľad a potom som ho poprosila aby odišiel. Hlbšie som sa zaborila do vankúša a snažila sa opäť zahnať dotieravé slzy.
Tak toto bude ešte naozaj zaujímavé.
