Forever♡

12*

James

A je to tu. Ten odporný, hnusný deň.

Ritin pohreb.

Najradšej by som sa tu v tejto chvíli zabil, aby som necítil tú neskutočne veľkú bolesť. Sú to tri dni od jej smrti. Najprv musela prejsť pitvou, pri ktorej zistili, že sa jej na mozgu spravil malý nádor, ktorý praskol a spôsobil zaplavenie mozgu krvou.

Možno si poviete ,že som s tým vyrovnaný, no ani zďaleka. Stále si to dávam za vinu a aj celý život budem. Síce mi aj doktori povedali, že to bola istá smrť, no ja si to nepripúšťam.Mal som niečo robiť. A nie stáť ako idiot.

Doteraz si pamätám ako som tam stál a pozeral na Emmu, ktorá bojovala z celých síl o jej život. Za to som jej veľmi vďačný, no mohla sa snažiť možno viac.

Vzdychol som si a naposledy sa pozrel na seba do zrkadla.

Obyčajná troska do konca života. Presne to som videl.

"James. Už je čas." podíde ku mne Emma. Teraz tu u nás spáva. Povedal som jej ,že tu so mnou nemusí byť, že má svoju rodinu a malého, ktorý ju potrebuje, no ona ma nepočúva. Vraj ešte nie je čas aby ma tu nechala samého.

Prikývol som a spolu s Emmou sa vybral von, kde už čakal Alex v aute. Keď sme nastúpili všimol som si, že v aute nie je Matt.

"Kde je malý?" opýtam sa jemne zachrípnutým hlasom.

"James, je ešte malý. Toto nie je situácia pre neho." povie Emma a ja sa so slzami v očiach pozriem von z okna.

Rita by si určite priala aby tam bol. Mala ho veľmi rada. Ako by mala rada aj naše dieťa.Ktoré sa mimochodom, nepodarilo zachrániť.

Emma

Zdalo sa, že James bol nahnevaný alebo až smutný z toho že Matt nebude na pohrebe. Je radšej doma s Jane. Toto vážne ešte nepotrebuje vidieť.

Pozrela som na Jamesa, ktorý smutne hľadel z okna. Nič nevnímal. Je totiž na liekoch, ktoré som mu musela dať predpísať ihneď na druhý deň po jej smrti.Mali by ho upokojovať a trocha ho odtiahnuť od skutočnosti, že Rita je mŕtva.

Lenže James nie je jediný, ktorého jej smrť zasiahla. Tie tri noci som vôbec nespala. Stále ju mám  pred očami. Ako šťastne vchádzala k oltáru a ako krásne vyzerala.

Ako bola šťastná a ako sa tešila na ich dieťa. No potom to prišlo. Už som nemala pred očami jej radosť a úsmev, ale jej boj o život.

***

Zhromaždilo sa tu naozaj veľa ľudí. Všetci sa s Ritou prišli rozlúčiť.

"Emm." povie Alex a jemne so mnou potrasie. Otočím sa na neho a on mi ukáže aby som sa pozrela doprava.

Stál tam James.

Stál nad rakvou a bez pohybu na ňu pozeral. Po tvári mu stekalo množstvo sĺz. Za ním stál otec a jemne ho podopieral.  Tento pohľad ma zvnútra zožieral. Nedokážem sa na neho pozerať. Z ničoho nič som cítila na mojej tvári kvapky. Boli to síce aj slzy, no hlavne začalo pršať.

To snáď nemyslia vážne. Toto tu vážne chýbalo.

Keďže sa spustil naozaj silný dážď, farár to celé posunul a začal tým hlavným.Pri pohľade na to ako jej rakvu vkladajú do jamy mi došlo hrozne zle.

Bola tak mladá. Mala celý život pred sebou so svojou novou  rodinou. Tešila sa na manželstvo a na bábätko. Čo keď som sa  ju nesnažila dostatočne rýchlo oživiť?

***
Po pohrebe sa nekonal žiaden kar. Bolo by to naozaj neúctivé keď je len pár dní po svadbe, kde panovala radosť.

Rozhodla som sa, že James bude spať u nás až dovtedy,pokiaľ sa trocha nespamätá. Spala som síce ja u neho, ale u nás to bude lepšie.  Prekvapilo ma že nenamietal. Zobrala som mu pár vecí a odviedla ho do hosťovskej izby. Síce by tam mala spať Alice s otcom, no tí budú v hoteli.

Nechceli byť u Jamesa. Zatiaľ tam nechce byť nikto.

James sa zvalil na posteľ a ja som s povzdychom opustila izbu. Síce s veľkou nechuťou som sa rozhodla ísť niečo uvariť.

Jesť musíme.

V kuchyni som si nachystala veci na niečo jednoduché a rýchle. Odrazu ku mne dobehol Matt.

"Mami?" potiahne ma za nohavice.

"Prosím." chabo sa na neho usmejem.

"Prečo ujo James leží a plače?" opýta sa smutne a ja si ho zoberiem na ruky a prejdem s ním až na gauč, kde si sadneme.

"Vieš zlatko, ujo James je veľmi smutný. Neboj Matt, neho to prejde." pohladím ho po vlasoch.

"Ale kedy? Ja nemám rád keď je smutný. Aj tatko je smutný." smrkne.

"A kde je tatko?" opýtam sa a on sa na mňa zahľadí.

"Sedí pri ujovi Jamesovi a občas ho objíme." mykne plecom a ja si zotriem slzu.

"Matt vieš.." skočí mi do reči.

"Kde je teta Rita?" túto otázku som čakala, no aj tak ma zaskočila. Vôbec neviem čo mu mám povedať.

"Teta Rita.....no, ona je na veľmi krásnom mieste, kde jej je naozaj dobre." poviem. Nič iné ma v tej chvíli nenapadlo.

"A to je kde?" vyzvedá.

"V nebi." poviem jedným dychom.
Táto skutočnosť mi trhá srdce.

"A počuje nás odtiaľ?" ach,Matt.

"Jasné že áno. Aj nás vidí a dáva na nás pozor." bože Rita, tak hrozne mi chýbaš.

"Ja chcem ísť za ňou." povie smutne.

"Nie moje. Ty za ňou ísť nemôžeš. Teta Rita by to nechcela." objímem ho a on sa na mňa celý pritlačí.

"A mami?" opýta sa zvedavo. Pozriem na neho a on sa poškrabe na hlave.

" A naše bábätko ju bude poznať?" dotkne sa môjho brucha a ja sa usmejem.

"Bude. Budeme mu o nej rozprávať." vlepím mu bozk na líce.