Forever♡

47*

Alex

Zobudil som sa s bolesťou hlavy.
Zaostril som oči aby som si pozrel čas na telefóne.

9:51.

Fúha,nejako som si pospal. Pomaly som sa posadil na kraj postele. Tvár som si vložil do rúk a zhlboka vydýchol.

Opäť by som zaspal, no to som si spomenul na Emm. Už musí byť dávno po operácii.Rýchlo som sa obliekol, zošiel dolu do kuchyne za deťmi a Alice.

"Dobré ránko." pobozkám na líce Matta a Zoe.

"Alice." jemne sa usmejem a pohladím ju so súcitom na pleci. Myslím, že mi môj milovaný svokor bude musieť niečo vysvetliť.

"Volal ti niekto?" nadvihnem obočie. Neviem čí už môže Emm volať. Skúsim to.

Zobral som telefón a vytočil jej číslo.

Dlhú dobu to len zvonilo, a tak som dúfal, že už to ani nezdvihne, no v tom sa ozval jej tichý, unavený hlas.

"Alex?" povie potichu, že som mal problém ju vôbec počuť.

"Zlatko. Konečne ťa počujem." usmejem sa. Z kuchyne som musel prejsť na záhradu, pretože Zoe rozprávala asi veľmi zaujímavý príbeh v svojej reči.

"Chýbaš mi." povie ospalo. Keby si vedela ako ty mne chýbaš.

"Aj ty mne zlatko. A deťom tiež. Matt sa stále na teba pýta. Zoe sa zabalila do tvojho pyžama a tak spala." usmejem sa. Z druhej strany započujem jemný, chrapľavý smiech.

"Ako sa cítiš? A ako je na tom James?" zmením výraz na vážnejší.

"Všetko ma bolí. Ale myslím, že to v pohode zvládnem. O dva dni môžem ísť preč, teda pokiaľ nenastanú komplikácie."

"A ako je na tom James? Sama neviem. Teraz pred chvíľkou išiel otec za doktorom aby zistil ako na tom je." povie a ja si vzdychnem. Dúfam, že to bude konečne v poriadku. Že už sa nikdy nič podobné nestane v mojom živote.

"Tak mi potom daj vedieť. Tvojmu otcovi volať nebudem." poviem jemne znechutene. Nebudem jej to hovoriť. Alice povedala, že jej to chce oznámiť sama. Keď budú niekde len oni dve. A tiež v lepšej situácii.

"Prečo?" opýta sa tak trocha nechápavo.

"Ale zlatko to je teraz jedno. Proste chcem počuť tvoj hlas. Stále." poviem a ona sa opäť zasmeje.

"Už ťa nechám odpočívať. Keď sa budeš cítiť viacej fit, tak mi zavolaj alebo napíš o Jamesovi."

"Milujem ťa Emm." poviem.

"Ja teba tiež Alex." doširoka sa usmejem.

Rozlúčili sme sa a ja som sa vrátil späť do kuchyne, za ostatnými.

"Tak čo? Sú v poriadku?" opýta sa zvedavá Alice.

"Emm je v poriadku a o Jamesovi mi dá ešte vedieť." poviem a ona prikývne.

"Tak decká. Čo si dnes vymyslíme?" pozriem na deti. Matt na mňa vyvalí oči a Zoe začne ukazovať na televíziu.

"Nie zlatko, nebudeme pozerať rozprávky." poviem jej so smiechom na čo ten jej opadne.

"Ty nejdeš dnes do práce?" opýta sa nadmieru prekvapený Matt.

"Dnes nemusím. Spravíme si výlet." poviem. Matt skoro spadol zo stoličky, keď som slovo výlet vypustil z úst.

"Čože? A kam?" prejde natešene ku mne.

"Tak ja neviem. Povedz ty. Kam by si chcel ísť?" pokrčím plecia. Matt sa na chvíľu zamyslí.

Odrazu sa mu rozžiaria očká.

"Pôjdeme skákať?" zmrštím čelo.

"Čo?" opýtam sa úplne nechápavo.

"Chcem ísť skákať na trampolínach." v jeho očiach vidím plameň túžby.

"Na trampolínach? Nie si trocha malý na trampolíny? Pochybujem že ťa tam pustia." Matt sa buchne po čele a prejde úplne ku mne,aby pleskol po čele aj mne.

"To sú trampolíny pre mňa." ukáže na seba.

"Myslíš pre deti?" opýtam sa. Matt sa na to zatvári ako keby som bol úplný hlupák.

"A kde to je? Odkiaľ vôbec o tom vieš? A hlavne kam chceš dať Zoe? Veď ona skákať nemôže." odhryznem si z jablka.

"Od Kate. Skáče sa tam do obrovských látkových kociek alebo guličiek. Zoe ostane doma." mykne plecom.

"Ty chceš sestru nechať doma?" opýtam sa so smiechom.

"Noa? Veď chce pozerať rozprávky. A sám si povedal, že skákať nemôže." opäť mykne plecom.

To je až neuveriteľné, že má iba 5 rokov. Na svoj vek sa chová ako puberťák. Ako sa potom bude chovať, keď bude mať na to vek?

"Takže takto. Pôjdeme na maximálne hodinku na tie tvoje trampolíny, potom sa pôjdeme trocha prejsť, napríklad na koláčik. No a vieš čo potom? Pôjdeme pozrieť k tatinovi do práce, za pánom Schwartzom." rozpoviem Mattovi môj plán na dnešný deň.

Odrazu sa Zoe postaví a nemotorne odpochoduje do izby, kde tresne za sebou dverami.

" Ďalší puberťák. "poviem si sám pre seba. Za sebou len počujem smiech Alice.

Naobedovali sme sa, pobalili všetky potrebné veci a vybrali sa na náš malý výlet.

Nikdy by som však nečakal, že by som zrovna na trampolínach, stretol túto osobu.

Nikdy.