Forever♡

25*

Emma

Zastavila som pred jej bytom. Vchod do paneláku bol na vyhradený kľúč a tak som dúfala ,že niekto pôjde buď dnu alebo von.

Nečakala som ani dlho. Ale po štvrť hodine išiel dnu nejaký chlapec a tak som ho rýchlo dobehla.

Spýtala som sa ho čí ju náhodou nepozná.A náhodou som mala veľké šťastie. Býval hneď oproti nej.

"A si si určite istý že tu býva?" opýtam sa naposledy chlapca. Ten prikývne a zalezie do bytu.

Zhlboka som sa nadýchla a zaklopala som na dvere. V duchu som si sľúbila že sa budem krotiť a že nebudem na ňu kričať na chodbe. Nepotrebujem totiž žiadnych divákov.

Otvoria sa dvere v ktorých stojí ona. Nechápavo na mňa ostane pozerať.

"Si si asi pomýlila byt moja." povie mi a chystá sa mi zatvoriť dvere pred tvárou.

"Nepomýlila. Som tu správne, moja." usmejem sa.

"Hej? A my sa poznáme?" nadvihne ultra tenké  obočie.

"Ty mňa nie,ale ja teba áno."prekrížim si ruky na hrudi.

"A čo také by si chcela akože odomňa?"zasmeje sa. Však ty sa dosmeješ.

"Čiže, ide o môjho brata Jamesa a zároveň tvojho nadriadeného."zaujímavé, že ju úsmev  odrazu prešiel.

"Už ti nie je do smiechu moja?" zasmejem sa teraz ja.

"A čo ja mám ako s Jamesom?"snaží sa tváriť pokojne aj keď vidím že sa trasie.

"Tak po prvé, pre teba žiadny James. Pokiaľ viem je to tvoj šéf. No a po druhé, nerob sa ešte hlúpejšou než si. Ty dobre vieš ,čo s ním máš."pristúpim trocha bližšie k nej.

"Nie. Bohužiaľ naozaj neviem." bože môj. Toto nenávidím.

"Tak ma teraz počúvaj." poviem a náhle ju zastrčím do vnútra bytu a zatvorím za nami dvere.

Chudák baba. Ani si nevšimla ako sme sa sem dostali.

"To čo má znamenať? Zavolám policajtov."nahlas a z chuti sa zasmejem.

"Nech sa páči. Sama ti ich vytočím."poviem jej.

"Teraz ti niečo poviem. Moja."nasmerujem jej tvár ku mne, aby ma dobre počula.

"Môjho brata si už ani nevšimneš. Zoberieš si svoje saky-paky a rýchlosťou blesku sa stratíš z jeho firmy. Nebudeš ho kontaktovať.." poviem.

"A ako ma prinútiš?" hm, dobrá otázočka.

"Vieš ako? No tak že viem v čom ty a tvoj braček ideš. Viem aj to čo ani ty nevieš. A ver mi, že keby sa to dozvedia policajti tak skončíš ty aj tvoj brat v base do smrti." usmejem sa a ona si výrazne preglgne. V skutočnosti však neviem vôbec nič. Len to čo sa o jej bratovi hovorí.

"Tak čo? Pochopila si ma?" opýtam sa jej.

"Mám veľa ľudí ktorý ma dokážu zo všetkého vytiahnuť. Ja sa ťa nebojím." povie hrdo.

"Ale no tak. Ty si myslíš že ja sa tých tvojich goríl bojím? Nebuď smiešna. Nie si totiž sama kto má na všetko ľudí. A pokiaľ sa nezdekuješ. Zdekujem ťa ja. A ver mi, že budeš prosiť o to aby si mohla odísť dobrovoľne." objasním jej to.

"Už si to konečne pochopila alebo ti to mám všetko odznova zopakovať?"vzdychne si a neochotne prikývne.

"Dobre. Tak zajtra. Budem ťa čakať v Jamesovej kancelárii. Budeš tam mať nachystané veci k výpovedi."žmurknem na ňu a otvorím dvere.

"Neskúšaj nič. Lebo ti sľubujem že nedopadneš dobre. Moja."naposledy sa usmejem a vyjdem von na chodbu,kde za sebou z celej sily zabuchnem dvere.

Som so sebou spokojná. Vyriešila som to celkom v pokoji, bez zbytočných nepríjemností.

Nastúpila som do auta a so spokojnosťou som sa tešila konečne domov na Alexa a deti.