Bodyguard √

4.kapitola

Obe sme tancovali na provizornom parkate v obývačke ako dve pripité tornáda. Rozhadzovali rukami, smiali sa, jedna do druhej šialene vrážali a spievali.

Spievali sme aj v momentoch, v ktorých ani jedna z nás nepoznala pieseň a s textom to bolo snáď ešte horšie. Boli do toho zažraté natoľko až nebolo možné, aby aspoň jedna z nás cítila intenzívny pohľad, ktorý na nás visel už dlho.

,,Hej," ozval sa dotyčný, ktorému pohľad patril a ramenom strčil do svojho najlepšieho kamaráta. Ten sa naňho s otázkou v očiach otočil.

,,Tie dve šialené ženské, vidíš ich," mykol bradou našim smerom a jeho kamarát, držiac si boľavú ruku, prikývol. Nebolo ťažké nás nájsť. Boli sme skutočne ako dve veľké, ničiace tornáda. Plus, všetci okolo boli ako po umretí. A aby toho nebolo málo, stáli vedľa nás, takže všetko, čo robili alebo povedali, sme obe videli aj počuli. Myslím, že mali dojem, že sme až príliš hlboko v alkohole na to, aby sme vôbec existovali.

,,To je Adams ?" spýtal sa ho, nespúšťajúc zo mňa ešte stále svoje oči.

,,Áno, je to Adams," pritvrdil jeho kamarát, musím povedať dosť prekvapene a pohne sa mojim smerom, ale prvý kamarát, ten, čo sa pýtal, ho zastavil rukou.

,,Oslávenec, kamoško. Je moja."

Otočím sa, chcem mu povedať, že sa mýli, nie som žiaden kus, ktorý si môže vyberať bez môjho súhlasu, ale akonáhle sa otočím, aby som mohla lepšie vidieť jeho tvár, moja ruka vyletí jeho smerom, neuvedomujúc si, že stále predvádzam akýsi pokus o tanec.

,,Ježiši, prepáč !" otočím sa celým telom a ospravedlnením sa, cítim ako mi je príšerne ľúto to, že som niekomu ublížila.

,,Oh môj.. !"

Prudko sa otočím späť k Taylor a cítim ako mi búši srdce a túži vyskočiť von na parket a má chuť tancovať na romantickú pesničku, avšak medzitým mu stihnem znova vraziť.

,,Bože, Mike, prepáč.. Znova."

Dotkne sa ho ako ospravedlnenie uvedomujúc si, že to predovšetkým urobil alkohol, nie ja. Raz, keď si chcel počas našej spoločnej hodiny požičať pero a nastavil ruku, myslím, že nebolo úplne v poriadku hodiť mu ho a tváriť sa, že o nič nežiadal a vôbec sa nenarodil. Toľko k tomu dotknúť sa ho.

,,Beriem to ako darček k narodinám, Jac, tak ťa volajú, však ?"

Úžasný spolužiak.

Horlivo však prikývnem a úplne si neuvedomujem, že ak úplne nevie, kto som, potom sa nemám hrať ako niekto, kto mu túži skočiť do náručia a tváriť sa, že je mojím domovom, v ktorom som našla skutočný raj. Malo by ma odrádzať to, ako si ma vyberal či to, že nevie, kto som, ale ako sa zdá, skutočne si nevyberáme, kto sa nám zapáči.