Bodyguard √

15.kapitola

Začnem listovať ďalej, zastavujúc na strane, z ktorej som mala pocit, že je to dôležité.

Už chápem, prečo s nami rodičia nie sú tak často a nesprávajú sa ako rodičia. Zo začiatku som tomu nerozumel, neboli takí. Zrazu, z ničoho nič, sa prestali o seba zaujímať, jeden druhému sa vyhýbali, nekomunikovali spolu, nenachádzali sa v rovnakej miestnosti a boli radšej, keď jeden druhého nevideli.
Potom mi to zrazu všetko, jedného dňa, dávalo zmysel.
V škole nám zadala učiteľka projekt, ktorý mal súvisieť s obchodovaním. Keďže otec je obchodník viac než to, dokonca uznávaný, šiel som hneď po škole za ním. Vedel som, že ak si to nechám na doma, neuvidím ho a tým pádom prídem o dobrú známku. O to by však možno ani nešlo. Išlo o najdôležitejšiu známku. Ekonómia mi nikdy nešla, mával som z nej mizerné známky a vedel, že ak nedostanem zlú známku, nedopadne to pre mňa dobre.
Keďže som nikde nevidel jeho sekretárku, rozhodol som sa ju nehľadať. Otvoril som pomaly dvere, keďže som nevedel či otec má niekoho dôležitého vo vnútri. Ale aj keby nemal. Nemá rád, keď vletím dovnútra ako nadupaný redbullom.
Otec nebol vo vnútri sám. Bola tam jeho sekretárka. Na stole a vyzlečaná, s roztiahnutými nohami čakajúc na svoj orgazmus. Sedel na stoličke a lízal ju, akoby bola zasrata lízanka. Nemal nič okrem kravaty, za ktorú ho ťahala akoby bol pojebaný psíček.
Vtom momente som zavrel dvere, zničil celý stôl jeho mladej sekretárke, rozbil počítať, poroztrhal papiere a vybral sa domov. Akonáhle som tam prišiel a videl Jacqueline sediacu v obývačke a usmievajúc sa na telku, vedel som, že jej nič nemôžem povedať. Preto som si sadol k nej, usmial sa na ňu, aby nič nezistila a prikmotril sa k nej.
Nevedela o tom ani malé hovno a mňa to zožieralo zasratý rok, každý boží deň. Otec vedel, že to viem, a preto sa nám vyhýbal ešte viac. A vedel som, že aj matka to vie. Preto sa od seba odcudzili, ale boli až moc známy na to, aby sa rozviedli a tým pádom sa o nich šírili klebety. Jediná Jacqueline žila v nevedomsti a mňa to, kurva, sralo zakaždým, keď mi uvarila obed, láskyplne sa na mňa umievala alebo sme sa rozprávali o všetkom a zároveň o ničom.
Teraz, odstupom času, by som to rozhodne zmenil. Otca by som potiahol za tu vyjebanú kravatu a obkrútil mu ju okolo krku a dotiahol až k matke, ktorá by ho rovno za ňu obesila.

Rýchlo zatvorím s rostrasenými rukami zápisnik. Namiesto toho, aby som mala v hlave kopu vecí, otázok a obrázok svojho otca a mladej sekretárky, bola totálne prázdna.

Len tupo a bez života v očiach pozerám na neurčitý bod. Viem totiž ako vyzerá v poslednej dobe moje oči.

Postavím sa a vybriem sa do kuchyne, jeho veci na posteli.

Opriem sa o stenu, ruky založím na prsia a držím čierny zápisník akoby mal vlastný život, pred ktorým ho chcem chrániť a nedovolím, aby mu niekto v tomto živote ublížil.

Pozerám na svoju upravenú matku vo farebnom oblečení a možno by som bola byť prekvapená, že je doma, ale beriem to ako akési znamenie.

,,Mama ?"

Neotočila sa, nič. Ďalej si nalievala kávu. Ani sa nezľakla.

,,Kto je Mcmee ?"

Matka mykla ramenom, no potom sa po chvíli ozvala.

,,Niečo mi to hovorí. Mám pocit, že je to psychologička, prečo ?"

Na to jej neodpoviem.

Nemienila som s ňou prehovoriť už viac slov. Preto, lebo som sa dozvedela z Bradenoveho zápisníka niečo dôležité a preto lebo sa tvári, akoby nemala syna, ktorý je, len tak mimochodom mŕtvy.

Nemá opuchnuté oči. Nemá ich červené. Dokonca ma oblečené farby. Ja tomu naozaj rozumie. Tomu ako vás to síce páli zaživa a naozaj neviem, čo sa s ňou môže diať, ak nie je doma a ja ju nevidím, ale predsa od nej očakávam viac. Hnevám sa aj napriek tomu, že skutočne rozumiem tomu ako každý reagujeme na vlastnú bolesť. A to, že ona to dáva najavo inak ako ja, z nej nerobí matku, ktorá sa v skutočnosti nestará o svojho syna.

Prepaľujem ju však pohľadom tak až na jednu sekundu dúfam, že to bude mať efekt a začne mi horieť pred očami. Je to podlé, uvedomujem si to. Ale s tým som nedokázala nič urobiť, bolo to moje povedomie. Bola to tá stránka, ktorá chce, aby viac reagovala na smrť, nebola taká bezduchá. Aby plakala, vyvádzala a nedokázala prestať. Pretože toto, kým je teraz, jej v skutočnosti ani na sekundu nepomáha.

Stisnem zápisník a vyberiem sa znova do izby.

Som nahnevaná. Na Bradena, na matku, na otca, dokona aj na hlúpeho Jordana.

Moje vnútro bolo tornádo, ktoré sa potrebovalo dostať von a ešte viac potrebovalo za sebou zanechávať spúšť.

Nakoniec, pretože môžem, vypustím krik, to hlúpe tornádo, ktoré sa vo mne dusí a tým nepomáha dýchať ani mne.

Začnem demolovať izbu. Stolička vletela do dverí, stolík prekotený, postel na druhej strane miestosti, obrazy na zemi, plagáty roztrhané, nástenku, na krorej sú fotky, búchala o stenu. Lebo je tam hlave Braden, pretože to, že mŕtvy, pre mňa neznamená, že nemôžem byť naňho nahnevaná.

Vydávala som bolestné výkriky, ktoré striedala s nahnevanými. Schytila do ruky rámik s fotkou v momente, v ktorom sa otvorili dvere.

,,Kurva, ty šialená žeská !" Skríkne a musel počuť všetky tie zvuky hysterickej suky, na ktorú som sa premenila.

,,Vypadni ty hajzel !"

Ledva sa stihol uhnúť lietajúcemu rámčeku s fotkou, ktorá letela jeho smerom.

Nedopadola na zem, ale letel rovno sa stenu za ním a následne až potom dole, kde sa rozbil.

Využil situáciu v momente, v ktorom sa natiahnem po pohár, ktorý so  po ňom chcela hodiť.

Zdrapne ma zozadu a pritiahol k sebe. Kopem, vrtím sa v jeho náručí, búcham ho päsťami, avšak nepomáhalo to. Nepustí ma ani po tom, čo sa moje telo ukľudní.

Stále sa však hnevám na Bradena. Zamlčal mi veci o rodičoch a dokonca chodil k psychologičke, ktorá mu očividne dala zápisník, do ktorého si mal písať veci.

Keď si uvedomím, že v tom zápisníku môžem nájsť aj iné veci, nestiahne sa mi len žalúdok, ale aj hrdlo.

,,Potrebujem sa zbaviť bolesti," zrazu povedal, stále ma nepušťajúc zo svojho náručia.

,,Nechcem sex, Jordan."

Môj las bol pevný a tvrdý. To bol dôvod, pre ktorý som hodila tú fotku. Nechal ma tak, odišiel akoby sa nič nestalo. Môžem tvrdiť, že za nič nemôžem a je to pravda, ale stále niektoré časti vo bojujú a ich nedokážem ovládať.

,,Ale áno chceš."

A mal pravdepodobne sakra pravdu.