Bodyguard √

11.kapitola

Zalapám po dychu a chytím sa za srdce. Vyzerám síce akoby som dostala infarkt, ale jeho slová toto so mnou naozaj urobili.

,,Žartujem," povedal tvrdo a zazrie na mňa pohľadom takým, akým to vie iba on.

,,To akoby som šukal Bradena, Jac."

Možno by som mala cítiť úľavu, ale aj napriek tomu sa ma jeho slová dotknú.

,,Idem za ňou, ale nie kvôli tebe, to si daj do hlavy."

Prikývnem, tomu verím, naozaj.

Ale keď ho vidím stáť oproti sebe v tesnom tričku, obtiahnutých, no zároveň padavých nohaviciach, s arogantým výrazom a stiahnutým obočím, cítim ako moja druhá polovička dole zareagovala.

A prisahám, ak mala možnosť rozprávať, rozprávala iba o ňom a mňa by dokázala umlčať.

A keď akonáhle som si sama predstavila jeho potetované, uplné do každého detailu telo, musela som odvrátiť hlavu. Zrazu ma to k nemu ťahalo viac ako ku stánku s jedlom.

Sakra.

,,Vlastne.. Budem celkom aj rád, že ju nájdem. Síce z jej huby nepočuješ múdre slovo, ale dobre to s ústami vie."

Znova, nie je úplne rozkošný ?

Pretočím oči nad jeho slovníkom a rozhodnem sa ísť konečne najesť. Ale niekde v hĺbke cítim, že sa ma chcel dotknúť, pretože vie, čo so mnou robí. A urobil to aj napriek našej výmene pohľadov.

***

Sedím v kuchyni, konečne úplne sama, s plnou chladničkou jedla. Keď sa v dome nenachádzal Jordan, vždy sa mi ľahšie dýchalo.

Akonáhle niekto zabuchne prudko dvere tak až sa moje telo celé mykne, na ďalšiu sekundu stŕpnem, dúfajúc, že to nie je môj osobný ničiteľ vnútra.

J

e to však Braden, ktorý vletí do kuchyne ako víchrica a začne otvárať všetky dvierka nechľadiac na to, že ju rúca celú kuchyňu.

,,Hej, Braden, kľudni sa !" Skríknem akonáhle spadne jedna celá polička s pohármi.

,,Strč sa, Jacqueline !"

Skríkne mojim smerom a ja na pár sekúnd zadržím dych. Braden totiž ani raz nezakričal mojim smerom. Nikdy mi nepovedal zlé slovo ani so mnou nezaobchádzal zle. Ani len raz mi nepovedal aby som sa aspoň strčila. Ja som vždy bola tá, ktorá mu nadávala, kričala naňho alebo mu robila zle.

Dokonca, ak som mu niečo vyviedla alebo bola nahnevaná aj keď si to nezaslúžil, bol on ten, ktorý urobil prvý krok.

,,Oh, kurva !"

Skríkne znova, jeho hlas naberie hĺbku a ja všetky horné skrinky sa začnú rúcať dole.

Zoskočím so stoličky a náhlim sa to pozbierať, ale akonáhle sa zohnem, Braden ma odstrčí a ja spadnem dole. Hrôzu v očiach som vôbec nemusela hrať.

,,Čo to, dopekla, robíš ?!"

Díva sa na mňa tak kruto ako ma nebodá vidlička, ktorá ma pichá na ruke a vôbec teda ani nezmiernila môj pád.

,,Nestaraj sa. Nie, pokiaľ nechceš dopadnúť ako táto prekliata kuchyňa, Jacqueline !"

Napadne mi, že ho nechám tak a pôjdem do izby, aspoň mu poviem niečo zlé, aby som mu vrátila to, čo mi spôsobuje, ale nič z toho sa nestalo.

Len však pozerám akoby to nebol on, akoby to bol zlodej, ktory na mňa mieri zbraňou. A pociťujem ako ma oblieva horúčava a cítim po celom svojom tele dobré ihličky.

,,Braden.." začanem, ale nedokončím. Začal rúcať ďalšiu časť kuchyne.

,,Proste drž hubu Jacqueline alebo vypadni do izby !"

Chytí stoličku a šmaril ju o sklo skrinky nad kuchynskou linkou. Skríknem a prikryjem si hlavu rukami hneď po tom, čo sklo dopadne hneď vedľa mňa.

Nevenoval tomu pozornosť. Všetko lietalo, vydával neidentifikovane zvuky a neustále nadával a nebral ohľad absolútne na nič.

S roztrasenými nohami sa postavím a začnem kričať jeho smerom, plačem, nevediac, čo robiť.

Nič.

,,Braden !" zase nič.

Oslovujem ho neustále tak moc, že ho to vytočilo a vázu, ktorú držal v rukách, hodí mojim smerom. Trafí ma do ramena a dopadla na zem vedľa mojich bosích nôh.

Doriti. Vyplašene sa naňho dívam, v podstate viem, že som ho vyrokovala, ale aj napriek tomu cítim, že sa začínam hnevať. Viem, že je to teda moja chyba, ale zároveň cítim akoby ma zradil.

,,Ja.." začal, chytí sa za vlasy, potiahne a v očiach sa mu začínajú tvoriť slzy.

,,Sakra, Jac, prepáč."

Priblíži sa ku mne, ale ja sa dotknem svojho ramena a pokrútim so slzami v očiach hlavou. Lebo áno, síce rozumiem, že to nechcel, predovšetkým to však bolí. Nie, nie tak jeho správanie ako moje rameno.

,,Choď do pekla, Braden !"

Skríknem a utekám do svojej izby. Akonáhle znova započujem hlasné zabuchnutie dverí, môj žalúdok sa premení na malý hrášok.

Ráno sa zobudím s divným pocitom. Presne s takým, aký som cítila predtým ako odišiel.

Prvé, čo teda chytím do rúk, bol teléfon.

25 zmeškaných hovorov
1 správa.

Vytočím jeho číslo, ale nezvoní Vytočím znova, možno vediac, že sa niečo deje, ale nepripustím si to, takže moja hlúpa myseľ ďalej volá akoby oddeľovala skutočnosť. znova vypnutie.

Robím to dokola niekoľko dlhých minút. Vyhýbam sa tomu, cítim to v sebe, ale nedokážem to zastaviť, stále mu volám, nepripúšťam si nič, hrám hlúpu.

Nakoniec však otvorím tú jedinú správu, moje ruky sa trasú akoby sa chceli otrhúť od môjho ramena a zmiznúť.

Prepáč mi to.

Strach obleje celé moje telo. Horúčavu necítim len v tvári, ale aj v celom mojom tele. Chce mi každá časť telo zutekať a opustiť ma, presne to cítim a je to pocit akoby sa zároveň ani nesnažím o to zachytiť či ich ubseva udržať lebo zrazu mi to nič nepatrí.

Akonáhle započujem hlasné búchanie po schodoch, vyskočím z postele a otvorím svoje dvere od izby.

,,Braden on.. On.. "

Vždy cítime, keď sa niečo stalo.