Bodyguard √

27.kapitla

Ubehlo niekoľko dní a skutočne. Jordan sa nenachádzal v mojej, blízkosti domu, nepočula z nikoho úst počuť jeho meno. Dokonca ani Taylor o ňom nehovorila.

Jednodcho pustil moje nohy, ktoré držal hodinu a dosť silno, postavil sa a odišiel.

Nevedela som či mám byť rada alebo nie. Ale akonáhle to urobil, naozaj odišiel, bolo mi zrazu ľúto, slov, ktoré mu moje ústa povedali.

Túžila som ho znova stiahnúť na svoje nohy alebo znova chytiť jeho tvár do rúk.

Nebyť toho zápisníka, všetko by mohlo byť o niečo viac v poriadku.  Možno, len možno, ale stále predsa.

Tak, ako to ľutujem, to zároveň nie je pravda. Z tých pár strán som sa dozvedela to, čo za iných okolností absolútne.

Nikdy by mi to živý Braden nepovedal. Vedela by som aspoň o Jenne ? Veľmi ťažko.

,,Dobré ráno," ozve sa hlas za mojím chrbtom.

Otec.

Zo skrinky si vybrala pohár a napustila ho vodu.

,,Myslím, že sme ťa vychovali dosť slušne na to, aby si vedela odpovedať."

Stále nereagujem. Ten človek je nič. Len darca spermii a podobného ksichtu. Nie však môjho.

,,Jacqueline," zavrčal otec pevným a tvrdým hlasom. Skoro identickým tomu, aký mal Braden.

Dívam sa naňho a vôbec nič necítila. Nemala som pocit, že ten muž oproti je mojím otcom.

,,Dobré ráno," zopakoval, mysliac si, že sa tentoraz chytím.

Vzdychne si.

,,Očividne ťa Bradenova smrť rozhodila viac ako sme s tvojou matkou tušili."

Naširodičia ani nevedeli, aký majú medzi sebou vzťah, nie to, aby vedeli, aky sme mali medzi sebou s Brianom. Tí hádam ani nevedeli, že v ich hosťovskej prespával pre nich neznámy a cudzí chalan.

,,Aj nás sa dotkla jeho smrť, Jacqueline. Ale rozhodne nás to nezmenilo."

Zahľadím sa do jeho očí. Modrých, chladných a prázdnych. A nekonečno hlbokých.

,,Možno by vás to rozhodilo, keby ste aspoň vedeli farbu očí vášho syna."

Ale ako sa dívam, nevidím tie Bradenove. Otec a on ich síce majú na chlp rovnak, ale vždy, keď som hľadela Bradenovych očí, bola v nich nekonečná láská, ochraná, bezpečnosť, priateľstvo a to najdôležitejšie, domov.

,,Už to trochu preháňaš, nemyslíš ? A vôbec, nemala by si byť v škole ?"

Hah.

,,Je sobota otec. Ale to ty nemôžeš vedieť. Pracuješ tak pilne, že dni sa ti zlievajú dokopy. Veď ty hádam ani nevieš, čo robíš doma."

Jej vydá neindetifikovaný zvuk a prudko sa odrazí od kuchynskej linky  a ukazovák namieril smetom k nej.

,,Ešte jedno slovo, mladá dáma, a vyplieskam ťa tak, že ťa matka bude znova učiť hovoriť."

Hah.

,,Ja mám matku ?"

Aj by som povedala, že už ani neviem ako vyzerá, ale viem to. Ja som tá, ktorá zdedila jej vzhľad. A ten mizerný  fakt len tak ľahko nezmením, neovplyvním.

Otec spraví ďalší krok, ale namiesto toho, aby ma vyplieskal, mi čapne po ruke tak silno, že pohár s vodou, ktorý ešte stále držím od jeho príchodu, padol rovno na zem.

Pozitívna vec z toho všetkého bolo, že v ňom nebola voda.

,,Najbližšie si kontroluj ústa v mojej blízkosti, Jacqueline. Som tvoj otec, nie kamarát. Bol by som nerád, ak by som ti to musel dokazovať. Skončíš tak, že Bradena bude navštevovať na cintoríne už len ten potetovaný vandal."

A bez toho, aby sa za mnou obzrel alebo čokoľvek, odišiel z kuchyne. Nie, ani najmenšom nebudem plakať. Ak príde na otca, už preňho viac sĺz nemám. V detstve si všetky vypustil odo mňa sám.

Nadýchnem sa.

***

Jordan

,,Jordan !"

Zakričí  matka zdola. Ísť dolu a vidieť ju znamená, že z môjho už tak mizernému dňa sa stane ešte horší.

Ale idem a vôbec ma neprekvapilo ako vidím svoju matku. Už mierne ožratú, neumytú, pekelne smradľavú a s kopou fliaš okolo nej.

,,Zachvíľu budeme žiť ako na skládke," poviem zhnusene pozriem na jej roztiahnuté telo, ktoré bolo pohodené na špinavom gauči.

Ležala tam ako kopa smetí alebo ako nepoužitá vec. Kopa nič.

,,Alebo rovno na skládke. Vyhodili ma z roboty. Vraj som prišla do roboty opitá. To nie je pravda."

,,Ako si dovoľujú takto klamať ?"

Moja matka, kedysi veľká krásavica a obľúbená žena, si odvrkla.

Zdá sa, že moja ironickosť mala na ňu rovnaký účinok ako obyčajná voda.

,,Aj by som sa opýtala ako si vedieš na brigáde, ale nezaujíma ma to."

Roztomilá.

,,Čo si odo mňa chcela ?"

Matka mykla ramenom.

,,Len som chcela vedieť či žiješ. Nechcem prísť o ďalšie decko. Aj keď.. Myslím, že by mi to ani nevadilo. Alebo si naozaj nie som si istá či som ešte jedno mala."

Zaťal sánku ešte silnejšie. Tak silno až nemôže cítiť bolesť.

,,Mala by si upratať tie fľase. Zachvíľu ťa medzi nimi ani nenájdem. A už vôbec nie, ak medzi nimi budeš ležať mŕtva."

Bez ďalších slov odídem. Najradšej by som bol na mieste, kde mi je najlepšie. A v poslednom čase pri niekom konkrétnom.

Ale ja sľuby kurva dodržujem.