Bodyguard √

32.kapitola

Neznámy:Ahoj, Jordan. To som ja, Taylor. Mrzí ma, že som ťa pobozkala. Teda, vlastne ani nemrzí, chcela som to. Môžme sa porozprávať ? O hodinu v Red Doore.

Neodpoviem, viem, že tam aj napriek tomu bude čakať. A veru to tak aj bolo. Už mala skoro dopitú šialku a druhý koláč v sebe. To sa tiež stavím.

Sadnem si oproti nej a položím ruky na stôl. Nebol som vôbec nadšený a dával to patrične najavo. A zároveň je Taylor, niekto, koho poznám dlho, takže bez ohľadu na to, ako sa javím alebo pôsobím, stále sú medzi nami roky a preto je ona aj teraz rovnaká. Bez ohľadu na to, čo sme robili.

,,Ahoj," ozve sa.

Usmiala sa a nevedome, ktovie možno vedome a nakloní sa mojím smerom ako priťahovaná magnetom, vôbec si neuvedomuje činnosť svojho tela. Lebo všetko , aj napriek tomu ako sa snažíš, sa zamaskovať nedá. O tom vám môžem sám rozprávať posrané hodiny. Koniec-koncov, reč tela neobídeš a ak ho naučíš, nič ti už neujde. A presne tam aj nájdeš odpovede.

Vždy som vedel, že sa jej páčim. Či už len z akéhosi ho princípu, pretože ma pozná roky a bol som prvým starším chlapcom v jej živote alebo už len preto ako vyzerám. Pretože ak na to príde, stále sa jej môžem skutočne páčiť a môže sa nepáčiť fakt, že ju priťahujem a tak jej dve polovice súperia. Ale to už čiastočne vieme aj o jej najlepšej kamarátke, pravda ?

,,Som rada, že si prišiel."

Len prikývnem, to môže byť naozaj pravda, žiadna forma a zahľadím sa na omrvinku na ľavom kútiku pier.

,,Chceš ma pobozkať ?"

Spýtala sa ma vyzývavo a lišiacky, provokatívne sa usmiala. Znak, že to, čo povedala, skutočne vážne nemyslela, ale zároveň ma musí podpichnúť automaticky, prirodzená ľudská reakcia na to, čo nedopadolo absolútne dobre. Akýsi poukazovateľ.

Ako človek, ktorý zomrie, ten váš najbližší, jeho smrť naozaj príšerne zasiahla, ale stále si dokážete urobiť srandu, pretože niekde v hĺbke viete, že vám to až príliš ublížilo. A tým spôsobom, aj keď krutým aj príšerným, to dávate najavo. A to až tak prirodzene, že vás samých vyvedie z rovnáhy fakt, aký dokážete byť, ak na takú vec príde.

Mám chuť sa zasmiať nad jej slovam, ale radšej to neurobím, nebudem ju podporovať, čo ju následne nevedome  využije a bude pokračovať v hre, ktorá bude ako prekážka bez konca.

A tá hra nakoniec presiahne to, čo v skutočnosti nechce, pretože stále v nej budú tie dve rozpoltené bytosti. Jedna, ktorej sa páčim a druhá, ktorej sa ten fakt nepáči.

,,Vieš o tom, že Jac je vonku s mojim bratom ? Očividne jej jedno rande nestačilo."

Čím dáva najavo, že je to jej brat a nepáči jej fakt, ktorým ho jej najlepšia kamarátka využíva. Ale všetci sme pokrytci a sebci. A keď na to skutočne prídeš, zistíš, je to v poriadku.

Myknem teda plecom. V podstate naozaj obaja vieme, prečo to urobila. Môžem sa teraz tváriť, že som teraz  ľahostajný a obaja budeme zase vedieť, že to zase nie je úplná pravda.

Síce dôvod, pre ktorý išla, pre mňa síce dáva čiastočný význam, neznamená to, že je to zároveň niečo, čo sa dá aj akceptovať, ak príde na to či sa mi to páči alebo nie.

,,Vedel si o tom, že s niekým išla ?"

Prikýnem. Pozval som ju totiž na rande. Teda, nemalo to byť rande. Skôr ju chcel zobrať do podmorského sveta dvesto kilomentov od nás. Oddych od reality, čokoľvek. Alebo som to možno v skutočnosti neurobil, počas opitosti to zostalo iba v mojej hlave a tak si myslel, že ma odmietla.

,,Je to veľmi hnusné od nej. Môjho brata vymeniť za teba.."

Čo v preklade znamená, že o mňa tu až tak nejde a ani o to, čo sme spolu roboli.

Zrazu som zatúžil byť inde a nepočúvať jej babské reči. Ak príde na to, môžete milovať svoju ženu a stále tvrdiť, že vás nebaví počúvať každé jej slovo a bude to totálne v poriadku, pretože stále by rozumieť, že nie je náš počúvať všetko, čo chcú.

,,Nemali by sme riešiť niečo iné ?"

Prikývne, neistá. Zahľadí sa najprv von, následne na svoje ruku a nakoniec na mňa.

,,Jasné.. Takže.. Asi by som začala tým, že sa mi veľmi páčiš. Skutočne Jordan. Je to už strašne dlho. Nepovedala by som ti to, keby ťa chcela mať Jacqueline len pre seba. Vieš.."

Zastavím ju rukou.

,,Ako vieš, že ma Jacqueline nechce pre seba ?"

Zamračí sa.

,,No povedala by mi to."

Zasmejem sa.

,,Nebuď smiešna, Taylor. Vážne si myslíš že by ti to povedala po tom, čo si ma pobozkala ? A nerád ti to hovorím, vlastne, veľmi rád, Jacqueline ma Bradenov zápisník. Nikdy nevieš, čo sa tam mohla o tebe dozvedieť."

Náhle zbledla.

,,Ty to vieš ?"

Prikývnem aj keď som vlastne nevedel, o čo sa jedná. Ale nie som hlúpy, takže.. povedzme, že dva plus dva nie je päť. Občas totiž môžete múdro rozmýšľať a stále nevedieť počítať.

Zložila si hlavu do rúk.

,,Nemôžem povedať, že to ľutujem, ale bol to omyl."

To teda nebol a neľutuješ to. To mne neklame, klame seba. A ak už to robí vedome alebo nie, za to môže Bradona smrť. Veci by živom človeku vždy boli iné. Aj keď len rozmýšľanie.

,,Ak sa to dozvedela.. Sakra.."

Postavím sa potlapkám ju po hlave ako psa. Nie však úmyselne, je to vek, ktorá pre mňa nie je prirodzená a to aj napriek tomu, že sa stále niekoho môžem úprimne dotýkať.

,,No, Taylor, rozhodne je život sviňa."

A potom odídem. Nič sme nevyriešili, pretože obaja vieme, že tu nebolo čo riešiť, netýkalo sa to nás dvoch a na riešenie spoločne neprídeme.

A odídem úplne pokojne, so širokým úsmevom a ľahkou chôdzou. V hlave som mal totiž plán.