Bodyguard √

26.kapitola

Jordan otvorí dvere od mojej izby a vstúpi dnu. Videl ako sedím na posteli a pozerám niekam, kde možno ani sama neviem, kde sa dívam.

Po tom, čo sa vyplakal pri útese, pri ktorom som mu neposkytla útechu, ma odviezol domov. Cesta bola tichá a myslím, že mu svojim spôsobom prišlo zvláštne, prečo sa nič nepýtam a nič ma nezaujíma a nereagujem. Lenže on si myslel, že už všetko dávno viem. Nemala tušenie, že len čo prídem domov, to bude presne ten čas, keby budem naozaj vedieť, čo sa dialo.

A myslím, že práve preto prišiel. Niečo mu nesedelo.

Myšlienkami som však momentálne bola úplne niekde inde. Vnímam, že je tu, ale to je tak totálne všetko.

Vedľa mňa ležal pohodený otvorený zápisník, na ktorý mu určite spadol pohľad hneď po tom ako prešiel po celom mojom tele, pretože to presne vždy robí.

Nakoniec cítim ako sa posteľ prehne pod jeho váhou.

,,Tvoj otec je dole."

Chrbtom ruky si utriem slzy a mykla plecom. Hneď, ako prehovoril, vyšla prvá slza.

,,Dlho si ho nevidela."

Nereagujem.

,,Nechceš ho vidieť ?"

Nič.

Cítim jeho pohľad na svojej tvári.

,,Chcem niekam vypadnúť. Ideš so mnou ?"

Jeho hlas mi prezrádza, že jeho predtucha bola správna. Že naozaj niečo na celej situácií, ako predpokladal, nesedelo.

Zasmejem sa, trochu prázdne, možno viac prehnane a myslím, že sa jeho nápadu zároveň vysmievam a pozriem naňho.

,,Aby si zabil aj mňa ?"

Myslím, že Jordanovi po mojej otázke spadne srdce rovno do žalúdka. Prestalo biť a ucítil ten padavý pocit a potom tú bolesť usadenú presne tam.

,,Ja som ho nezabil, Jacqueline."

Hlas nemal tvrdý, chraplavý ani pevný. Bol tichý. Až neprirodzene tichý v jeho podaní.

Zasmejem sa tak neveriacky až mi to na sekundu príde ľúto.

,,Vypadni preč, Jordan. Vypadni preč z mojej izby. Vypadni tam, kam chceš ísť a nevracaj sa. Veď koho máš ? Tvoj jediný kamarát umrel, chodíš k cudzej rodine, u ktorej si už nie si vítaný a si u nej viac ako u vlastnej. Proste sa postav, odprac a zmizni. Nikto ťa hľadať nebude, nikto ťa nechce. Dievčatá ťa tiež v podstate hľadajú len v tedy, keď vedia, že máš vtáka. Lebo len na to si dorbý, Jordan. A ty to sám veľmi dobre vieš."

Vieme, že nemá nikoho.
Vieme, že nikomu chýbať nebude.
Vieme, že nemá poriadný domov.

Ale povedané slová už nevrátime, však ?

,,Hnusíš sa mi. Hnusí sa mi tvoj ksicht, hnusíš sa mi celý. Vypadni."

Nemôžem zabrániť znechutenému výrazu na mojej tvári a aby toho nebolo málo, plece ošuchnem o rameno. Akoby som chcela niečoho zbaviť. Možno jeho dotykov.

On tam však sedel ako kopa neštastia, ublížené šteňa, ktoré je špinavé a dobité.

,,Prestaň, Jacqueline."

Áno. Cítil sa ublížene. To veľmi dobre vnímam.

,,Keď sa to stalo, nebol som tam jediný, došlaka."

Strčím doňho. Nechcem, aby sedel vedľa mňa.

,,Jacqueline, prosím.."

Sám ani nevedel, o čo ma prosí. Vyzerá akoby mi chcel zostať sedieť pri nohách a už nikdy sa netúžil pohnúť. Ani ho nikdy nenapadne a ani v skutočnosti nechce.

,,Bol si vyvolávačom, Jordan."

Môj hlas bol hnusný a plný nenávisti. A absolútne nezabránim tomu, čo vidí v mojich očiach. Nech už je v nich čokoľvek.

Postavil sa a zahrabol si prsty do vlasov. Následne za ne potiahol a pozrel na mňa s bolestným výrazom.

,,Bol som opitý."

,,Obaja vieme, že to nie je niečo, čo ťa má ospravedlňovať."

Kĺby na prstoch si dal na viečka a snažil sa potlačiť slzy.

Kurevský slaboch, stavím sa, že to je presne to, čo si vo svojej hlave myslí.

,,Nerob mi to ešte ťažším, kurva. Prosím."

Áno, aj jeho hlas je prosiaci.

,,Tak vypadni."

Pokrútil hlavou a priblížil sa ku mne. Následne si obmotal ruky okolo mojich nôh a silno zatlačil, aby som nemala šancu sa odtiahnúť.

,,Nie."

,,Jordan, preboha, správaš sa ako kopa hovien."

Som kopa hovien.
Emociálna kopa hovien.
Čo hovien. Sračka.

Myslím, že to je to, čo si tiež hovorí. Pretože áno, myslím, že som ho vždy veľmi dobre poznala, ale nikdy si to neuvedomala v momentoch, v ktorých sme neboli sami a trávili spoločne. V časoch, v ktorých bol viac Bradenov ako môj.

,,Nechaj ma držať ťa. A keď budem mať dosť, odídem sám. Sľubujem, že neprejdem okolo tvojho domu, nepošlem ti pojebanú smsku a nebudeš počuť slovo Jordan. Možno iba tak z Tayloriných úst."

Odvrátim od neho hlavu. V hlave mi predje milión veci a dôvod, ale bola som ticho a nechala ho, aby ma držal. Akoby mu šlo o život.

Po dlhej chvíli sa však niečo vo mne zlomilo. Ruku zahrabnem do jeho vlasov, po chvíli sa prehla a rukami chytila jeho tvár. Následne pritisla svoje pery na vrch jeho hlavy.

,,Si idiot, Jordan."

A to je slabé slovo.

,,Ja viem. Prepáč, Jac."

Opriem si čelo o jeho hlavu a mi stále stískal nohy. Bál sa, že ak by ma pustil, znova by som bola hnusná a odháňala ho.

Nenávidím ako len tým, že je slabý alebo trpí, ma obmäkčí.