Bodyguard √

5.kapitola

Slnko.
To je to, čo ma prebudí.
Teplé, ostré svetlo, prenikajúce do izby. A možno to nebolo slnko. Možno to bola osoba stojaca vo dverách a opretá o zárubňu a to je.. no, povedzme si úprimne, radšej niečo, čo ma spečie a poriadne spáli ako niekto, koho prítomnosť cítim aj vo sne, ktorý som, myslím, ani nemala.

,,Vypadni, Jordan," syknem podráždene a pretiahnem si paplón cez hlavu. Tam sa pokojne aj podusím, žiaden problém.

,,Na to, koľko si toho vypila, si živá," poznamená a vstúpi do izby. Počujem jeho ťažké kroky akoby kráčal po mojej hlave. Alebo rovno po celej mojej tvári, pretože cítim akoby moja koža totálne vyschla a zároveň neostáva ani môj krk a sucho v ústach.

,,Ani nechci vedieť ako sa cítim."

Pocítim ako sa priblíži a pritiahnem k sebe látku ešte bližšie a akonáhle ucítim jeho ruky, na sekundu prestanem dýchať. Avšak jediné, čo urobí je to, že mi hodí fľašu vody na posteli. jej na posteľ fľašu. Pristane mi rovno na bruchu, potlačím bolestné stonanie a dúfam, že nie je natoľko netaktný, aby to urobil naschvál.

,,Vypi toho veľa. Tu máš dve tabletky a choď sa osprchovať studenou vodou," povie a znova počujem jeho kroky, zdá sa, že kráča preč.

,,Nejednaj so mnou ako so psom, Jordan. Som žena, nie nejaký kríženec."

,,Myslím, že to je to. Si žena."

Akoby mu snáď príliš vadilo, že po tejto zemi kráčajú a existujú aj ženy, nie len muži. Aj za cenu, že naozaj nevidím, aký vzťah k ženám ma, neverím mu ani slovo.

,,Kde je Braden ?"

Spýtam, keď vyjdem von spod paplona a začnem piť fľašu, ktorú mi hodil akoby som bola pes a mám ju chytiť svojimi ústami. Ale pravdepodobne ním som, pretože voda mi tečie z úst rovno na bradu.

,,U tvojej kamarátky. Najprv ho vraj nechcela pustiť domov, potom ho vyháňala, vzápätí ho zase nechcela pustiť, potom mu začala robiť striptíz, ale vraj zaspala pri vyzliekaní trička a zrazu s tým tričkom na tvári padla na posteľ a začala chrápať. Tak tam radšej zostal a pravdepodobne sa o ňu teraz už stará."

Počas rozprávania sa díva na moju mokrú bradu a keď skončí, presunie svoj modrý pohľad rovno do mojich očí.  A tie sú ešte studenšie ako to, čo mi tieklo dolu hrdlom. Mal mi ponúknuť seba, nie vodu.

,,Keď ti bude lepšie, pôjdem poňho," povedal a chystal sa odísť, ale zase zastavím ho pred odchodom.

,,Mne je fajn, môžeš ísť," ukážem von oknom. Keď nadvihne obočie, uvedomím si, kam ukazujem.

,,Mierila som von na auto, nie aby si skočil," ujasním a možno, ktovie, to bolo moje vlastné nevedomie, ktoré predsa len možno chcelo, aby skočil.

,,Pokiaľ sa neosprchuješ a neoblečieš do normalného oblečenia, dokonca nenaješ, neodídem," povedal tvrdo a prekrížil si ruku na prsiach.

Nie to tak, že sa rád stará alebo niečomu tomu podobné. Myslím, že veľmi rád rozkazuje a je spokojný, ak sú veci po ňom a nezáleží na tom, kto si čo myslí o jeho názoroch alebo správaní.

,,Predchvíľou nebola reč o jedle," oplatím mu pohľad, ktorým mi sám dával. Nemal takú silu, akú mal ten jeho, ale aj snaha sa niekedy cení, to sa musí uznať.

,,Nie. Lebo vtedy som nebol hladný. Urob sa, čakám dolu."

Urob sa, povedal a vyznel to ako dvojmysel, ktorý musím však pochopiť po svojom, pretože on nie je z tých, ktorý vám budú vysvetľovať vlastné slová alebo význam.

Myslí si snáď, že aj na mňa má účinok, z ktorého sa potrebujem urobiť ? Jasné, že má, nebudem klamať, ale mám predsa svoje vlastné hranice.

A presne tak sa aj otočí znova na odchod akoby mi chcel dopriať čas, ktorý pod svojím paplónom potrebujem.

,,Môžeš byť rád, že nečítaš moje myšlienky !"

,,Môžeš byť rada, že nevieš, čo si o tebe myslím," povie mi a zabuchol dvere takou silou, ktorá mi zaduní až v hrudníku.

Dolu sa vrátim o pätnásť minút cítiac sa o niečo lepšie, v dlhom tričku a teplákmi. Sprcha mi pomohla, hlava bola na dobrej ceste. Alebo to je aspoň to, čo si nahováram.

Stojí v kuchyni a vyzerá to, že patrí jemu, žije v nej každý deň a privlastňuje si všetko. Pôsobí, už len zozadu, že je hrdý aj na steny a všetko, čo sa okolo neho nachádza akoby tvrdo platil za svoje sny a konečne si mohol niečo dovoliť. A ak to takto vnímam a pôsobí to tak, ako bude vyzerať v momentoch, v ktorých v živote naozaj niečo dosiahne a pôjde si za tým, čo skutočne chce ?

,,Pizza ?" Spýtam sa za jeho chrbtom hneď po tom, čo ju uvidím na stole. Povedzme si úprimne, ak by mi chcel skutočne aspoň trochu pomôcť, dokazuje to, že v sebe nemá toľko nehy. Nie je možné, aby mi od žalúdku urobila lepšie.

,,Ak sa ti neľúbi, choď obžierať obývačkový stôl."

Kretén.

Vyšvihem sa na stoličku a zobriem si kúsok pizze. Už len z akéhosi hlúpeho dôvodu, ktorý mu musím dokázať. Avšak už len zo samotnej vone cítim ako sa mi napína žalúdok. A nakoniec, keď si odhryzem, hryz bol osudný.

Napne ma a chystám sa postaviť, moja hlava sa zatočí a všetko, čo som v sebe mala aj nemala, výjde rovno von.

,,Bože, Jacqueline, toto sa ani Bradenovi nepodarilo !"

Nemám však na to ča povedať, cítim svoje slzy, cítiac, že som ešte ani náhodou neskončila.

,,Poď, ty hruškové hovno, dám ti tabletku," povie, dotkne sa ma a začne ma ťahať von z kuchyne.

A ja sa nebránim, pretože štýlom, akým to povedal, uvoľňovalo pocit v mojom žalúdku. Jeho hlas bol príjemný, vôbec nie nahnevaný a taký pokojný až pocítim ako mi skutočne lepšie od žalúdku.

,,Idem to poumývať a potom si pôjdem ľahnúť," poviem a on prikývne. Pustí moju ruku a začnem kráčať smerom ku schodom, dúfajúc, že ak sa vrátim upratať to, čo som spôsobila, nebude nikde nablízku.

,,Hej, Jacqueline .." Otočím sa prudko k nemu, ale nemá šancu dokončiť svoju svete. Pošmyknem sa na vlastných zvratkoch a spadnem na zem, rovno na ňu.