Bodyguard √

36.kapitola

Po búrlivom plači, v ktorom si vykričala hlasivky, sťažovala sa a vyrozprávala, ju odviedol hore do Bradenovej izby.

,,Nevedí, keď tu zostane ?"

Od dverí pokrútim hlavou. Po celý čas som ich počúvala a pozorovala. Za iných okolností, možno pri inom dievčati, by som cítila istú žiarlivosť. Na ich vzťah, intímnosť alebo chémiu, ktorú medzi sebou majú. Avšak viem, že Jenna je niekto, koho miloval môj brat a pre Jordanovom živote tým hrala veľkú rolu. A muselo byť preňho ľahké si obľúbiť niekoho, kým je ona.

Pretože ak by všetko bolo aspoň čiastočne v poriadku, Jenna by jedného dňa mohla patriť do našej rodiny. Svojím spôsobom mala byť Jenna v mojom živote, ale veci nevychádzali tak, ako mali a mňa skutočne mrzí.

Takže ich vidieť a počuť, bolo niečo, z čoho ma nebolelo len srdce, ale celá duša a oči ma štípali.

,,Ostanem tu s ňou. Ak by si niečo potrebovala, ak by si potrebovala mňa, ozvi sa."

Prikývem. Dívam sa na opitú Jennu, ktorá ledva držala očí otvorené.

,,Zničila som jeho fotoaparát, Jord." ozvala sa Jenna a vypukla do obrovského plaču.

Obaja, ja aj Jordan, sme stŕpli.

Dopekla.

Znamená to, že ho nakoniec opravili ?

,,Kurva, Jenna," zavrčal Jorden.

,,Mňa to tak mrzí. Ja som hlúpa.. Mňa to mrzí.. Strašne moc.."

Utrie si nos do voľného rukáva.

,,Doma sa zase hádali a mne.. Mne začal chýbať.. Vždy.. Vždy, keď sa hádali a napísala som mu, prišiel. Aj o štvrtej v noci. Či bol po párty, na párty, opitý, mal školu alebo bol objednaný u doktora, či mal ťažký deň za sebou, bol nekutočne unavený alebo ho všetko bolelo. A ja.. Ja som mu poslala smsku s tým, že ho potrebujem a zrazu som si uvedomila, že Braden tu už nie je.." Neprestávala plakať. Skôr naopak. Plač sa stupňoval.

,,Otec zase udrel matku. Strašne moc. Vyľakala som sa, Jord. Položil ruku aj na malú Bett. Bála som sa. Strašne moc. Otec na mňa nepoložil ruku, keď žil Braden. Vedel, že by ho päsťami ubil k smrti. Keď som počula ako si to valí ku mne do izby.. Ja .. Ja.. Vrazila som mu takú ako ma to Braden učil. Tak, aby to bolelo, no zároveň, aby som si ja neublížila. Dovolil mi to skúšať na ňom, vieš ? A pomohlo to. Schmatla som foťák, letela som dole, no ešte predtým som mu zobrala zo zásob fľašu."

Nachvíľu sa upokojila, hľadiac na Jordana. Úplne zabudli, že v miestnosti sa nachádza ďalší človek.

,,Mohla si napísať mne."

,,Áno, ja viem. Ale v tej chvíli.. Si mi jednoducho nenapadol. Braden bol mojím hrdinom. Preto som utekala rovno na cintorín.. Neupokojilo ma to tak, ako som očakávala. Práve naopak. Začala som mu nadávať, pochytil ma totálny a nekontroľovatelný amok, vyčítala som mu, že ma tu nechal, ja.. Jord, ja som sa mu vysmievala.." rozplakala sa ešte viac a schovala sa Jordanovi do náručia.

,,Ja som nechcela, mrzí ma to. Mrzí.."

Jordan ju začal hladiť a pobozkal ju na vrch hlavy.

Zahľadí sa na mňa a pohľadom sa mi snažil povedať to, čo jej hovoril v izbe predtým, ako sa tam objavila Jenna.

,,Tresla som fotoaparát o jeho pomník, Jordan. Záchvat bol strašne silný.. On bol pre mňa viac ako svet, viac ako ja.. Všetko na svete. Viac ako fotenie. Bol a je mojim hrdinom. Domovom. Ja som nechcela.."

Cítili sme jej lásku, ich spoločnú aj cez to, že tam Braden nebol. Ale cítila som, práve v tejto chvíli, že tu je. Či už to moje pranie, ktoré si pre ňu nahováram alebo si želám, aby si videl tú lásku, ktorá mu patrí.

,,Otvorila som flašu, dokonca som ho ponúkla. Nebola som to ja.. Začala som tam piť. A potom som sa zrazu ocitla tu. Ani neviem ako."

Pohnem sa k nej. Kráčam pomaly a v rukách žmolím rukáv, možno prípravná jej utrieť nos. Nakoniec si kľaknem pred ňu a chytím ju za koleno, ktoré sa triaslo, snažiac sa ho upokojiť.

,,Chcela si nájsť svoj domov," zašepkám nežne.

Cítim na sebe Jordanov pohľad, možno vycítil, že tie slová vyslovujem zároveň aj jemu.

,,Myslela si si, že tu bude."

Jenna sa s uplakanými očami zahľadela do tých mojich. Pohľad jej ešte viac zmäkol, možno vediac, že pochádzam z časti, ktorá jej kedysi patrila, možno sama cítila, že je medzi nami spojenie, ktoré malo byť pre nás, mali sme byť v spoločnom živote po boku niekoho, koho obe milujeme.

Z čoho mi prišlo ešte viac doplaču a zdvíhal sa mi žalúdok.

,,Mňa to tak strašne mrzí, Jacqueline."

Prikývnem a prehltnem obrovskú hrču. Aspoň z časti, veľmi malej, pretože nemôžem cítiť v tejto chvíli to, čo ona, si dokážem predstaviť tú bolesť, ktorú cíti, namierenú voči Jordanovi

,,Viem, že áno, poklad."

Jenna pozrela na Jordana.

,,Mrzí ma to, Jord."

Jordan ju stisol a pobozkal ju znova na vrch hlavy.

,,To nič, Jenn."

A je to pravda. Ani jeden z nás sa nemôže hnevať na to, čo urobila, pretože predovšetkým sa naša nenávisť ani zďaleka nepriblíži k tej, ktorú teraz cíti voči sebe.
Jenna potiahla nosom.

,,Tak strašne ma to bolí. Telo je prázdne, ale cítim akúsi hnusne ťažkú ťažobu a srdce cítim aj tak, že tam niečo je. Nie tak, že bije. Proste ho cítim, pretože bolí, plače, je natrhnuté, roztrhnuté. Chýba mi. Tak strašne mi chýba."

Znova sa rozplakala.

A Jordenom sa na sebe pozrieme, obaja máme slzy v očiach.

Natiahne svoju druhú ruku mojím a ja hneď vrhnem do jeho objatia.

,,Som tu. Možno nie som váš starší brat alebo váš priateľ, ale som tu."

V skutočnosti je to tak, že na jednej mu záleží, druhú miluje, pravda ?