Bodyguard √

40.kapitola

Zalapám po dychu a odtiahnem sa od neho.

,,Jordan.. Ja, ja.."

Pokrútil hlavou. V hlase som mala totálnu paniku. Rovnako ako aj v očiach. Je iné, ak to vidím, ale je iné, ak to počujem. A myslela som si, že to ešte veľmi, veľmi dlho počuť nebudem.

,,Je to v poriadku. Nemusíš ku mne nič cítiť. Len chcem, aby si to vedela. Milujem ťa."

Chytím sa za srdce a pozrela mu do očí. Šialene, splašene, divoko a nezastavtelne bilo.

Jasne mohol vidieť ako sa mi tisnú slzy. Stavím sa, že sa leskli ako slnko nad vodou.

,,Mrzí ma to. Je mi to tak ľúto.."

Usmial sa. Rozhodne mu nebolo do smiechu. Chcel ma len utešiť.

Dokázať mi, že je s tým v pohode. Aj keď bol opak, samozrejme, pravdou. Nebol v pohode a nebude s tým v pohode. A ja to viem. Je to Jordan.

,,Možno zistíš, že ma skutočne nemiluješ."

Chytil ma za tvár a zahľadel sa mi do očí. Prešiel mi prstom po spodnej pere a ruku zaplietol do mojich vlasov.

,,Nikdy som nemiloval žiadnu. Spával som s nimi, správal sa k nim hnusne. Aj k tebe. Keď ti poviem, že ťa milujem, myslím to vážne. Nie je to žiadne pobláznenie, nič nezistím, neprejde ma to."

Potiahol ma vlasy a pritiahol si moju tvár bližšie k sebe. Mohol si všimnúť pár pieh, malé znamienka a čiarku na nose. Lebo to sú presne tie veci, ktoré na mne hľadá ako prvé.

,,Neviem presne, kedy to začalo. Možno už úplne od samého začiatku. Možno to je jasný dôkaz toho, že moje city k tebe sú skutočné. Viem, a som si vedomí toho, že sex mi k tomu dopomáhal. Ale si to ty spomedzi ostatných žien. Necítiš sa ani trochu poctená ? Nechcel som vedľa seba ženu. Kvôli mojej malej sestre, mame. Ony dve sú ako moja kontrolka nehľadať si ženy. Nie som si istý či chcem aj teba. Nedokážem si predstaviť naše chodenie, náš vzťah, každodenné zaspávanie. Ale budeš to stále ty. Dnes, zajtra, pozajtra, o rok. Bola si to aj včera aj pred včerom."

Celý čas mi hľadel do očí a ja som ren tlak neudržala. Chcela sa pozerať inde.

,,Robíš si mnou niečo, Jordan. Ale ... Ja neviem, či to dokážem nazvať láskou."

Hlas mám zlomený a umrnčaný. Spodná pera sa triasla od toho, ako veľmi sa snažím zadržiavať plač.

Jemne ma od seba odtisol a pustil. Mykol plecom a pozrel sa inde.

,,Nehnevaj sa na mňa," šepnem.

Uchechtol sa.

,,Nehnevám sa na teba. Akoby som mohol ? Ak by si ma milovala ty a ja teba nie, vieš, že by som zdrhol, dokonca by som sa ti vysmial. Neovplyvním tvoje city ku mne, Jac. Vlastne.. Som celkom rád, že ku mne nič necítiš. Len by si sa trápila. Nedokázal by som ti dať ani z ďaleka to, čo by si chcela. Ak by som to s tebou skúsil.. Nevydržalo by nám to."

Opakom ruky si zotriem mokré oči a slzy. Cítim ku nemu niečo. Ale nedokážem to pomenovať. Vydržím bez neho, ale akonáhle je v mojej blízkosti, je to iné, mám pocit, že nevydržím, že ho k životu potrebujem. Ale potom odíde a je to fuč. Neviem či za to môže všetko to správanie, ktoré ma rokmi počastoval. Možno cítim to, čo on cíti ku mne, ale niektoré časti sa vo mne ešte stále hnevajú, nedokážu ho prijať.

Pretože áno, nedokážem si predstaviť, že neexistuje a tá predstava bolí, mám o oňho strach a rozhodne mi dokáže chýbať, ale stále je vo mne niečo vzdialené.

,,Asi by som ťa mala ošetriť."

Pokrútil hlavou.

,,Urobím si to sám."

Jeho hlas mal podtón otrávenosti.

Pomaly sa postavil na nohy a vykročím k nemu, v snahe mi pomôcť.

,,Prestaň, Jacqueline, nepotrebujem tvoju pomoc."

A bez toho, aby si uvedomil, čo urobil, ma od seba odsotí. Padnem na sedačku, vlasy prehodené cez tvár.

,,Povedal si, že sa nehneváš !"

Skríknem. Otočil sa ku mne. Veľmi pomaly, celé telo ho bolelo.

,,Kurva, nehnevám sa ! Nie na teba ! Na seba, dopekla !"

Kričal aj on. Tvrdým, chrapľavým a boľavým hlasom.

,,Hnevám sa na seba ! Keby som nebol taký skurvenec, taká poondiata povaha alebo čo to, došlaka je, tak ťa zavalím ružmi, čokoládou, presviedčam ťa, aby si ma milovala. Robil by som veci, ktoré by ťa donútili milovať ma. Teraz som mohol padnúť na kolená a opýtať sa ťa či nemôžeš byť so mnou."

Prestal, aby nekričal, aby si ukľudnil dych.

,,Ale ja to neviem ! Neviem to ! Dokázal by som ti povedať, čo pre mňa znamenáš. Ale nie som muž činov. Nedoniesol by som ti kvety len tak, aby som ťa potešil. Nie som zasratý Romeo alebo tí hlúpaci z filmov. Ja by som ťa ochraňoval, bol by som prehnane majetnícky, žiarlivý hajzel a bral by som ťa ako svoj majetok. Zakazoval by som ti nosiť krátke šaty a nosiť rozpustené vlasy, pretože vtedy si najkrajšia. Zakazoval by som ti tesné nohavice kvôli zadku a výstrihy. To som ja. Ty chceš toho Romea, prehnane emotívne hovno, ku ktorému sa môžeš túliť od rána do večera."

Myslím, že je to všetko je klamstvo. Dával by mi voľnosť, nič mi nezakazoval, a tá voľnosť by ho tešila, pretože tá by zase urobila radosť mne.
Robil by veci, ktoré by som chcela, aby pre mňa robil. Ja to viem.

Nakoniec si však dych ani neukľudnil. Z ťazka dýchal, boleli ho rebrá a potreboval vodu.

,,Tak strašne moc by som chcel byť Romeo, Alex, Sam, Travis a každé skurvené meno knižních alebo filmových hrdinov. Kvôli tebe, ale to ja nie som a nebudem. Hnevám sa, že ťa nedokážem dostať. A hnevám sa, že nedokážem byť ani s tebou."

Pozerali sme na seba. On, z ťažka dýchajúc, ja naňho s otvorenými ústami.

,,Choď spať, kočka. Ošetrím sa a pôjdem domov."

Pokrútin hlavou.

,,Možno zistíš, že ma nakoniec miluješ."

Niečo malé ma bodlo do srdca. Chcel tým niečo naznačiť ? Odchádza ?