Bodyguard √

24.kapitola

,,Chce z teba vyšukať dušu, preboha ?"

Zapišťala Taylor a inštinktívne ustúpila. Človek by si myslel, že chrániť mňa, ale to je veľký omyl.

Jordan si to k nám mieril s pokrčeným obočím, hnevom a sršiacou katastrofou.

,,Asi by sme mali zdrhať," poviem, ťažko dýchajúc.

,,Dobrý nápad."

Taylor k tomu ešte prikývne, ale skôr ako sa nám to podarí, len čo sa otočíme, chytí mi putko od ruksaku a potiahne k sebe.

Hups ?

A skôr ako mohla čo i len vypísknuť alebo čokoľvek urobiť, dokonca povedať, začne ma ťahal za putko preč.

,,Teraz som taký nasratý, že ti neradím ani dýchať."

Dobre, není problém.

Vyviedie ma zo školského areálu, otvorí mi dvere na aute a strčí ma dnu. Chcem rýchlo vystúpiť, ale on bol omnoho rýchlejší. Nastúpil dnu a zdrapí ju za ruku, prudko posadiac na sedačku.

,,Ver, že mám chuť tvoju riť vyplieskať tak, že si ju ani sama nespoznáš. Nebudeš na nej vedieť sedieť, nebudeš môcť dokonca ani šukať, také bolesti ti spôsobím. Tak ma, kurva, neser ešte viac !"

Čo som, dopekla, urobila ?

Zapozeral sa do mojich očí tak hnusne, ľadovo a hrôzostrašne až som musela prehĺtnúť a vsunúť sa hlbšie do sedačky.

Napokon prikývnem, dávajúc mu vedieť, že rozumiem a on mi ruku odsotil. Následne vyštartoval tak, že po ňom ostali len čierne čmuhy od pneumatík.

Celú cestu, nevedno kam, sme boli ticho. Úprimne, bála sa naozaj čo i len dýchať. On zvieral volant tak silno, že hánky, inokedy biele, mal teraz netypicky červené.
Prudko dýchal, obočie skrútené a oči boli skutočne nebezpečné.

Tá hrozne zlá energia z neho bola taká silná aže sa mi tisli slzy a lapala po dychu. A zároveň sa vážne nesnažila ani dýchať.

Telefón mi vo vačku neustále vibroval, ale ja som sa bála zdvihnúť alebo odpísať. Nebolo pochýb o tom, kto píše.

Chcela som Tayler ubezpečiť, že je v poriadku. Ale naozaj, je to vôbec pravda ? Nie je to tak, že sa bojím o to, že mi ublíži. Pretože bez ohľadu na to, ako sa práve teraz správa, ja naozaj cítim a viem, že násilie voči mne nepoužije. Ale stále ju niečo, čo mi aj napriek tomu naháňa strach.

Nevedela som však či ho počuje aj Jordan. Ak však nie, môj telefón bude ešte fungovať.

,,Neviem či ťa chcem ešte stále vyplieskať alebo riadne od zlosti vyšukať."

Stisol pery, napol sánkou a hodí krátky pohľad mojím smerom.

,,Neviem, čo som urobila."

Alebo si celkom nie som istá. Mala iba tušenie.

Jordan neodpovedal, šoféroval ďalej.

Šoféroval ešte päť minút, keď zrazu zastavil. Neviem, kde sa nachádzame a ak príde na to, ani neviem, ktorým smerom sme sa vybrali.

,,Vystúp."

Jeho hlas bol tvrdý, hnusný, chladný a chraplavý. A to povedal len jedno krátke slovo.

Musela som znova prehltúť tú guču v hrdle, ktorá mi zabraňovala sa aj pohnúť.

Za mnou, o pár metrov ďalej, bola cesta a všade naokolo husté stromy. Nevedela som, čo sa nachádzala dole na konci tej cesty, ale ťaživý pocit jej to našepkával.

,,Pozri sa dolu, Jacqueline."

Tentoraz mal hlas pokojný, no s kúskom pobavenia. Dokonca by som si trúfla povedať, že sa mi istým spôsobom vysmieva.

Pokrútin hlavou a objímem sa tuhšie, netušiac, že som to vôbec urobila.

,,Pozri sa. Nech vieš, z akej výšky skočil Trevor Janis."

Niečo sa dotklo môjho srdca. Bol to pocit, ktorý sa nedá opísať. Myslím, že sa okolo neho dostal ľad, bol to chladný pocit, ktorý má v sebe malý ihly prepichujúc ho.

Spomenula som si na Trevora aj na fotku. Na všetko si spomenula, no stále ho dostatočne nepoznajúc. No podľa rečí to bol chalan, ktorý dostatočne nekomunikoval, bol tichý a bol rád, že si ho v škole nikto nevšíma.

Pristúpila som k útesu a zapozerala sa dolu. Pred očami fotka, ktorá mi pred nimi lietala rovnako ako Trevis letel dole.

,,Šialene moc kričal," povedal z ničoho nič Jordan, ktorý stál vedľa mňa, nevedic, kedy ku mne pristúpil.

,,Trhalo to uši, mala si chuť zošalieť a plakať zároveň."

Neustále som pozerala dolu a predstavovala si to. Bez želania to bolo v mojej hlave, srdce stále bolo cítiť ako zamrznuté a neviem či skutočne dýcham alebo sa oba o to snažím.

,,Zo začiatku sa smial. Prišlo mu to vtipné. Kričal, že lieta. Keď však Jenna Hallot zapišťala, uvedomil si, že nelieta, ale padá. Kričal boleste moc. Kurva.. Ani Jenne to nedopálilo hneď."

Bola som ticho. Avšak jedna otázka sa jazyk drala von.

,,Ako si vedel, na akú fotku pozerám ?"

Otočím sa ku nemu a uvidím si, že nie je tak blízko pri mojom tele ako som si myslela.

,,O žiadnej fotke neviem. Spoznal som zápisník. Vedel som, že Braden si ho vedie. Vedel tak ako mi bolo jasné, že si ten deň zapíše. Bolo to predsa na jeho narodeniny. Keď si sa na mňa pozrela, rozhodne som vedel, že si si to prečítala."

Hľadám čokoľvek v jeho očiach, ale bez toho, aby sa snažil čokoľvek zablokovať, v nich aj napriek tomu nič nie je.

,,Možno som o tom ani nič nečítala."

Zasmial sa.

,,Nebuď decko, Jacqueline. Prosím ťa. Mala si to vpísané v tvári. Najprv som pozeral čisto na zápisník. Ale potom keď si sa na mňa pozrela.. Rozhodne o tom vieš."

Pristúpil ku mne, ale nie dostatočne.

,,Nikto nevie o tom, že Jenna, ja a Braden sme pritom boli. Akonáhle skočil, nezostala po nás ani prašná cesta. Báli sme sa viac z toho, aké budeme mať problémy ako o Trevora. Zhrabali sme všetky veci, dokonca sme zahladili po sebe úplne všetky stopy. Šťastie bolo, že nikto nevedel o Bradenovej oslave a ani o tom, že Trevor na nejakej bol. Všetci si myslia, že Trevor Janis spáchal samovraždu."

Nepoviem mu, že som si nič neprečítala s Bradenovho zápisníka.
Pretože úprimne si nie som ani istá, čo videl v mojej tvári. Avšak, myslím, že moje povedomie si to samo dalo dokopy a to bolo presne to, čo Jordan videl.

Jeho fotka tesne pred smrťou a dátum narodenia môjho brata, ktorý súvisí s dňom, pri ktorom Trevor zomrel.

Nepoviem mu to ani po tom, čo sa Jordan rozplakal. Ale som rozhodne vedela, že akonáhle budem doma, prvú vec, ktorú urobím, bude, že otvorím zápisník a prečítam si všetko ohľadom Trevora Janisa.