Wild Heart [His Bad Boy Ways #4]

1. Ako blesk z jasného neba

Na úvod mi dovoľte pár slov - áno, tento príbeh už raz bol publikovaný, no vtedy bol riadne nepremyslený, odfláknutý a podľa môjho skromného názoru celkom hrozný, čiže som sa pustila do premýšľania a prepisovania... Hlavná kostra zostáva viac-menej rovnaká, no budem dúfať, že príbeh bude oveľa logickejší a hlavne neskončí ako telenovela... Aby som uviedla na pravú mieru aj vydávania, pravdepodobne som masochista, keď pridávam príbeh znova už teraz, keďže viem, že nemám veľa času na písanie, ale dnes je taký pekný dátum a asi chcela aj vedieť, ako to prijmete a či to vôbec bude mať zmysel sa s tým pipľať... :) 

Čiže bude pridávanie najskôr nepravideľné, budem rada aj za kapitolu mesačne, ale tak možno ma stres bude nadmieru inšpirovať :D 

Ruby 

    „Vieš čo by ma zaujímalo, kto...toto...vymýšľal," funela Carrie, kým sa snažila natiahnuť prsty ľavej ruky, aby sa chytila palca na pravej nohe. Jogín na ňu vrhol zúfalý pohľad, vedel, že nemá zmysel ju už desiatykrát upozorňovať, aby bola ticho a sústredila sa na svoj dych, bolo mu jasné, že ho nepočúvne.

„Carrie, pamätáš si, čo nám bolo povedané na začiatku hodiny?" zašepkala som jej smerom a pritom sa snažila nevypadnúť z danej polohy. „Že máme všetko vytesniť z mysle a len relaxovať a sledovať svoje telo?"

„No?"

„V preklade to znamená, že máš držať jazyk za zubami."

Moja sesternica na mňa vrhla dotknutý pohľad a nespokojne mľaskla jazykom, keď sa jej stále nedarilo napodobniť jogína a radšej to vzdala, zvalila sa chrbtom na karimatku, zavrela oči a spojila si palec s ukazovákom.

„Zostanem radšej pri tomto." Zavrtela som nad ňou hlavou, no podobne ako náš predcvičovateľ predtým, zbytočne som neplytvala slovami, vedela som, že Carrie jogu vzdá v momente, čo mi dnes nadšene zavolala, že videla plagát pred Domom kultúry a či tam s ňou nepôjdem.

Keď hodina skončila, Carrie bola prvá, ktorá vyskočila zo svojho miesta a náhlila sa na koniec miestnosti, aby na seba znova nahádzala vrstvy zimného oblečenia. Ospravedlňujúco som sa na chlapíka v stredných rokoch usmiala a radšej pádlovala za ňou, podľa toho, ako po nej zazeral, som sa začínala báť, aby ju nedal z kulturáku vyviesť.

„Nabudúce si takúto hodinu spravíme radšej doma, čo povieš?" navrhla som.

Carrie ma oslepila úsmevom. „Skvelý nápad, karotka, na teba som budem pozerať oveľa radšej ako na mrkvové gate toho týpka."

Potom, čo sme sa prezliekli a neochotne vyliezli späť do tej treskúcej zimy, sa ma Carrie snažila odtiahnuť do kaviarne alebo baru na pokec, ktorého charakter by sa mi určite nepozdával, no vďakabohu som ešte mala plány, takže som sa tento raz jej vypočúvaniu vyhla. Nemyslite si, mám svoju sesternicu rada, preto je zároveň aj moja najlepšia kamarátka, no je ten typ človeka, čo bude rýpať a rýpať, nedbajúc na to, či o tom chcete rozprávať alebo nie. Slovíčko „nie" v jej slovníku neexistuje.

Pohľad, ktorý na mňa vrhla, mi jasne vravel, že mi to skôr či neskôr zráta, no rozhodla som sa tým aspoň nateraz nezaťažovať. Devätnásť rokov ju predsa úspešne zvládam. Krátko sme sa objali a potom som vyrazila smerom do centra, kde sa v ošarpanej, antickej budove polície na druhom poschodí nachádzalo aj sídlo linky prvej pomoci.

„Pekný večer, slečna Ruby," úctivo ma pozdravil policajt vo výslužbe, ktorý stále hliadkoval pri dverách.

Široko som sa naňho usmiala. Bol to skvelý muž, taký pozorný a milý a láskavý aj napriek tomu, že bol viac ako tridsať rokov svedkom tých najhorších a najkrutejších vecí, akých sú ľudia schopní. Keď som sem prišla prvýkrát, v šestnástich, aby som sa prihlásila ako dobrovoľníčka, nedokázala som s ním prehovoriť ani slovo.