Wild Heart [His Bad Boy Ways #4]

32. Na druhej strane linky

Zdravím, viete ako som hovorila, že niektoré časti budú light a iné bude zase emočne namáhavejšie? Nieže by som vám chcela skaziť sobotu, ale pravda je taká, že Tyler je príliš depresívny človek na to, aby som jeho príbeh mohla vyrozrpávať bez štipky smútku a drámy... Takže ak si nechcete pokaziť víkend, zrejme si nechajte kapitolu na inokedy, no tí, čo chcete, snáď sa bude časť páčiť... :) 

Ruby

Studený vietor mi pálil pľúca aj tvár, prsty na rukách aj na nohách som mala úplne skrehnuté, no predsa som sa nútila ísť vpred. New Orleans sa ešte len prebúdzalo, ulice boli takmer prázdne, až na obchodníkov, ktorí museli opustiť svoje teplé postele, aby všetko skontrolovali predtým, než otvoria. Vonku bola stále tma, husté sivé mraky pomaly, pomaličky ustupovali, aby uvoľnili cestu rannému svetlu.

Keď som došla na koniec chodníka, konečne som zastavila, poslúchla svoje protestujúce telo a páliace svaly. Prehla som sa v páse a hltavo nasávala na pľúc viac kyslíka. Skontrolovala som čas na mobile. 5.38. Behala som slušných pätnásť minút a aj keď som doma zvyknutá behať dlhšie, po dvoch dňoch, čo som nemiestne ignorovala svoju rutinu, už aj toto mi prišlo viac než dosť, ak nechcem mať smrtiacu svalovku.

Zvrtla som sa na päte a vybrala sa späť k nášmu hotelu. Uistila som sa, že nepôjdem príliš ďaleko, aby som sa nestratila. Rozmýšľala som, že sa na beh úplne vykašlem, no len čo som si spomenula na ten zabijácky tréning, čo ma čaká hneď prvý deň späť v škole, ma prinútil vyliezť z postele. To...a tiež fakt, že som si potrebovala prevetrať hlavu.

Boli sme na tomto šialenom, spontánnom dobrodružstve mimo Minnesoty už päť dní. A ja som nepanikárila. Vzhľadom na to, čo sa medzi mnou a Tylerom dialo, to bola dosť veľká vec. Predtým, keď som stále chodila s Garrettom, čo i len pomyslenie na to, že by som ho pobozkala, mi spôsobovalo záchvaty paniky, ale myšlienka bozkávať Tylera... Srdce sa mi znova rozbúchalo ako bláznivé pri spomienke toho, ako ma dokonale pripravil o rozum, keď ma včera večer pobozkal na dobrú noc. Prisahám Bohu, že som na tvárila mala pruhlúply úsmev celú prekliatu noc!

Pamätala som si, ako mi mama stále hovorila, že tam vonku je pre nás niekto špeciálny, kto bol stvorený len pre nás, čosi ako naša spriaznená duša. Stačí len, aby sme boli dostatočne odvážni, vyšli von a tú osobu našli. Možno to bolo pre takéto príbehy, že zo mňa vyrástol rojko a niekto, kto verí na lásku. Avšak ani ja som nebola až taká naivná, aby som si myslela, že sa pri niekom môžete začať cítiť príjemne tak rýchlo, že do nich vložíte svoju dôveru bez toho, aby ste najprv otestovali, či sú jej hodní. Jednoducho veríte, že sú. Ja, keďže som vždy bola príliš rezervovaná a neotvárala sa a neverila ľuďom ľahko, som bola presvedčená, že mi potrvá mesiace, kým si Tylera plne vpustím do života, tak ako pri Garrettovi, hoci pri ňom ani to nestačilo.

A pozrite sa teraz na mňa. V New Orleans, klamem ľuďom, ktorých mám rada, užívam si život tak ako by si niekto v mojom veku mal a po boku mám neskutočne skvelého a milého chlapa. A bolo mi tak dobre!

Len čo som vstúpila do vestibulu hotela, mladá žena na recepcii, ktorá si ospalo podopierala bradu rukou, na mňa zaškúlila – všimla si moje športové oblečenie a spotené vlasy – a počastovala ma rovnakým pohľad akým aj vždy Jade a Tyler, keď som čo i len spomenula svoj ranný zvyk.

Zdvihla som ruky v obrannom geste, kým stihla niečo povedať. „Prisahám, že nie som masochista. Iba baletka, ktorá musí držať krok s vražedným tréningom."

Agnes, ako som si pamätala, že sa volá, sa zasmiala. „Budem vám to veriť."

Až keď sa za mnou s cinknutím zavreli výťahové dvere mi to došlo – práve som z vlastného popudu začala konverzáciu s neznámym človekom. Neuhýbala som pohľadom, nekoktala som, nepokúšala som sa hneď niekam kryť... Nech už to so mnou vesmír hral akúkoľvek hru, dúfam, že ma bude aj najďalej prekvapovať.